Smejú sa z neho, že je profesionálny utečenec, aj keď Elsi Adajew žije v Poľsku už osemnásť rokov. Keď sa poľských nacionalistov pýtal, či môže ako pôvodom Čečen a moslim prísť na pochod za nezávislosť, mnohí ho vysmiali. Dnes chce zo svojho youtube kanálu spraviť miesto, kde sa ľudia niečo naučia nielen o migrácii a nikto ich za otázky nebude súdiť. Na Slovensko prišiel hovoriť o riešení konfliktov na konferencii Face to Face organizovanej PDCS.
Pamätáte si prvý deň, keď ste prišli z Čečenska do Poľska? Aký to bol pocit?
„Pamätám si ho veľmi dobre. Bol to prvý deň, keď sme pokojne spali. Utekali sme od vojny a bombardovania, niekoľkokrát sme s rodinou mali veľmi blízko k tomu, aby sme zomreli.
No vďaka pomoci ľudí, priateľov či Boha sa nám podarilo prežiť. Odrazu spíte a nepočujete bomby, krik ľudí, rozbíjajúce sa sklo, nemusíte sa báť, že k vám v noci vtrhnú milície.
Bol to veľmi zvláštny pocit. Keď sme sa ráno zobudili, všade bolo úplné ticho. Len deti sa na ulicu hrali v snehu a my sme spolu ležali v posteliach, v bezpečí. Doteraz mám z toho husiu kožu, bol to magický moment.“
Do Poľska ste prišli však prišli dvakrát.
Veria v Alaha, ale darčeky im nosí Mikuláš. Stáročia žili v harmónii, teraz sa boja Čítajte „Áno, prvýkrát sme prišli v roku 1994, keď sa začala prvá rusko-čečenská vojna. Vrátili sme sa do Čečenska, no nové nepokoje vypukli v roku 1999.
Do Poľska sme sa preto vrátili 23. februára 2000, čo je veľmi symbolické výročie toho, keď Čečenov posielali na Sibír. Odvtedy žijem v Poľsku, teda už osemnásť rokov.“
Aký bol život mladého utečenca v Poľsku?
„Keď som prišiel do Poľska, väčšinu vecí som vnímal ako zábavu. V škole som bol síce tým dieťaťom z cudziny, ale bolo to v pohode. No potom prišli útoky z 11. septembra a všetko sa zmenilo. Vtedy si aj spolužiaci uvedomili, že som tiež moslim. A začali sa tri roky pekla. Obviňovali ma z terorizmu, šikanovali ma.
V tom čase som život v Poľsku nenávidel. Čo som komu spravil, že som si zaslúžil takýto prístup? Rodičov som prosil, aby ma neposielali do školy.“
V jednom z rozhovorov ste povedali, že milujete Poľsko. Kedy prišiel moment, keď ste sa začali cítiť aj ako Poliak?
„Podarilo sa mi dostať na gymnázium vo Varšave, kde študovali aj cudzinci, učitelia boli veľmi nápomocní a snažili sa mnohým deťom pomôcť s integráciou.
