KINSHASA, BRATISLAVA. Bola to najväčšia epidémia eboly v histórii. V rokoch 2014 až 2016 v západnej Afrike na vírusové ochorenie zomrelo viac ako 11-tisíc ľudí.
Najprv horúčka, zimnica, bolesť svalov a nechuť do jedla. O pár dní neskôr červené vyrážky na koži, bolesť hrtanu, vykašliavanie krvi a vo viac ako 50 percentách prípadov smrť.
Dnes sa o ebole hovorí znova, tentoraz zasiahla Konžskú demokratickú republiku. V utorok úrady potvrdili prvé dve úmrtia, s vírusom ich však môže súvisieť aj ďalších sedemnásť.
Miestne úrady aj ich medzinárodní partneri tvrdia, že spravia všetko preto, aby sa situácia spred štyroch rokov nezopakovala. Dôvodov, prečo veriť, že k epidémii v takom veľkom rozsahu nedôjde, je však hneď niekoľko.
Boli príliš pomalí
Pri historicky najmasívnejšej epidémii hľadali odpovede na otázku, prečo vlastne vypukla, mnohí odborníci.
Prečítajte si tiež: V Konžskej republike potvrdili dva prípady nákazy ebolou Zhodovali sa, že prvotným problémom bolo miesto výskytu. Vírus zasiahol krajiny západnej Afriky ako Guinea, Libéria, Sierra Leone či Nigéria, ktoré s chorobou dovtedy nemali prakticky žiadne skúsenosti.
Vírus sa tiež veľmi rýchlo rozšíril z vidieka do hustejšie obývaných mestských oblastí, kde sa prirodzene šíril rýchlejšie.
Úrady boli nepripravené. O epidémii občanov informovali až mesiace po tom, ako začala zabíjať.
“Reagovali príliš pomaly na to, aby komunitu vystríhali pred chorobou,” hovorí pre portál Vox ugandský riaditeľ zdravotníckych služieb Anthony Mbonye. Jeho krajina - tak ako iné stredoafrické a východoafrické krajiny s vírusom bojuje oveľa častejšie.
Efektívne vládnuť
Podľa Mbonyeho úrady reagovali nielen pomaly, ale aj nevhodne. V počiatočných fázach epidémie totiž občanov informovali prostredníctvom médií. Informácie sa tak dostávali najmä k strednej a vyššej vrstve obyvateľstva.
