Nosíte odznak na počesť zavraždeného novinára Jána Kuciaka, ako sa vás jeho smrť dotkla?
„Je naozaj smutné, že v demokratickej krajine zabili novinára. V demokracii by sa mala žurnalistika rešpektovať, mala by byť súčasťou demokratického systému a novinárov by mali chrániť. Ešte horšie na tom je, že ho zabili pre jeho investigatívnu prácu. Kľúčové je, aby sa jeho rodina dočkala spravodlivosti. Preňho je už neskoro, ale bolo by dobré, ak by jeho smrť viedla k lepšej ochrane novinárov do budúcnosti.“
Na Slovensku sa stále dá hovoriť o demokracii, ale vy ste pracovali doma v Bahrajne, čo je diktatúra. Mali ste sama strach o život?
„Bála som sa o život najmä vtedy, keď som bola vo väzbe. Neustále som myslela na to, či sa vôbec dostanem niekedy von, alebo či ma zabijú. Len dva týždne pred mojím zatknutím jedného človeka vo väzení umučili.“
Nazíha Saídová
- Pochádza z Bahrajnu, kde počas arabskej jari pracovala ako reportérka pre France 24.
- Pre svoju prácu skončila na pol dňa vo väzbe, kde ju brutálne vypočúvali a mučili.
- Pre spory s režimom musela emigrovať, v súčasnosti žije vo Francúzsku.
- Do Bratislavy prišla na pozvanie festivalu [fjúžn] a literarnyklub.sk.
Mali ste aj pred vypuknutím protestov v roku 2011 pocit, že ste v ohrození?
„Predtým nie. Ľudia mi hovorili, že mám náročnú prácu, brala som to tak, že asi áno, lebo často pracujeme do noci, iní na nás kričia a podobne. Do roku 2011 som sa však nikdy nebála, že by som pre svoju prácu mala skončiť vo väzení alebo že by ma za to mučili.“
Píšete aj o právach žien, čo je v arabskom svete citlivou témou. Ani v tejto súvislosti sa vám nevyhrážali?
„Nie, vyhrážali sa mi len vtedy, keď som bola vo väzbe, že ublížia mojej rodine a podobne. Ak sa vám takto vyhrážajú, neustále na to myslíte, vždy keď píšete nový článok, máte to v hlave. Možno by som nemala použiť tieto slová, venovať sa tejto téme, aby som ich nerozhnevala...“
Viedlo to až k tomu, že ste zvažovali úplný odchod od novinárčiny?
„To nie. Radšej som opustila svoju vlasť, aby som mohla v práci pokračovať. Môj hlas je počuť, nechcela som, aby ma umlčali.“
Bahrajn má za sebou násilne potlačené protesty proti vládnucej kráľovskej rodine v roku 2011, keď v Tunisku a Egypte vypukla arabská jar. Verili ste vtedy, že príde zmena?
„Dúfala som, že to dopadne dobre, minimálne v týchto krajinách. Neverili sme, že by sa to mohlo preniesť aj ďalej. V Bahrajne sa síce objavovali výzvy na protesty, ale neverila som, že ľudia pôjdu hromadne do ulíc. Potom som hovorila s priateľmi v Egypte a tí mi povedali, že aj oni mali ten pocit, ale nakoniec ľudia predsa len išli.
Keď Bahrajňania vyšli do ulíc, stále som bola v šoku. Bola som rada, že sa niečo deje a že sú za tým obyčajní ľudia, nie armáda alebo cudzia krajina. Bahrajnská kráľovská rodina sa správa, ako keby celá krajina bola ich majetkom, to treba zmeniť. Ako keby sme tam my občania len náhodou žili, ako ich sluhovia.“
V Sýrii sa začína nová vojna, no uniká pozornosti, varuje analytik Čítajte Bahrajn je malá krajina medzi Iránom a Saudskou Arábiou, ktoré proti sebe vedú mocenský aj náboženský spor. Verili ste, že revolúcia sa skončí bez zásahov zvonka?
„Tento spor nevidím ako náboženský. V regióne v skutočnosti nejde o náboženstvo, ale o moc, je len náhodou, že Irán je šiitský a Saudská Arábia sunnitská. Irán sa napríklad spája s Ruskom, čo nie je moslimská krajina, proti iným moslimom.
Na začiatku sme dúfali, že aj keď sme malá krajina, predsa len by sme mohli konať samostatne, no potom prišla v marci saudskoarabská armáda a bol koniec.“
Na trinásť hodín ste skončili vo väzení aj vy. Aké to bolo?
