Vladimír Mečiar a Václav Klaus si síce neporozumeli v otázkach ekonomickej reformy a štátoprávneho usporiadania, ale v otázke delenia Česko-Slovenska dokázali spolupracovať. V pozadí vtedajšia pravá ruka V. Mečiara Anna Nagyová, ktorej úloha na rokovaniach ODS a HZDS nebola ani zďaleka bezvýznamná. FOTO – ČTK
Dnes už azda všetci vieme, že základy neskoršieho zániku Česko-Slovenska postavili v podstate jeho občania, keď v oboch častiach federácie zvolili ako víťazov vlastne nekompatibilné politické subjekty.
Z rozloženia síl vo Federálnom zhromaždení vyplývalo, že víťazi volieb (ODS a HZDS) spolu so svojimi spojencami mohli zablokovať akékoľvek hlasovanie najmä v Snemovni národov, avšak na presadenie svojich zámerov, týkajúcich sa usporiadania česko-slovenských pomerov, potrebovali spojencov aj v iných stranách (čo sa napokon plne preukázalo pri poslednom hlasovaní o ústavnom zákone o zániku ČSFR).
V SNR malo HZDS sedemdesiatštyri poslancov, SDĽ dvadsaťdeväť, KDH osemnásť, SNS pätnásť a MKDH-Spolužitie štrnásť poslancov. Potenciálni spojenci a bývalé vládne strany ODÚ (4%) a DS-ODS (3,3%) pre vnútorné nezhody nevytvorili predvolebnú koalíciu, čo v konečnom dôsledku znamenalo, že zostali pred bránami SNR a uľahčili svojim politickým protivníkom akékoľvek rozhodovanie, o rozdelení Česko-Slovenska nevynímajúc.
Koniec na začiatku?
Príbeh zániku jedného štátu má podľa viacerých zdrojov svoj faktický začiatok na tom istom mieste a v tom istom čase ako aj jeho koniec – už na prvom rokovaní víťazov parlamentných volieb v brnianskej vile Tugendhat 8. júna 1992.
Predstavitelia ODS prišli na rokovanie s dvoma principiálnymi predstavami, od ktorých nemienili ustúpiť – boli nimi pokračovanie v „klausovskej“ ekonomickej transformácii a kandidovanie Václava Havla za federálneho prezidenta. Očakávajúc, že rokovania nebudú jednoduché, prinášali slovenským predstaviteľom niekoľko „príťažlivých“ ponúk, dokumentujúcich, ako málo poznala česká politická elita zámery a ciele svojich partnerov.
„ODS bola pripravená ponúknuť HZDS kľúčové vládne kreslá federálneho ministra zahraničných vecí, obrany a v krajnom prípade aj financií. Pre slovenských politikov dokonca boli pripravené bonbóniky s lákavou vlasteneckou príchuťou. Na Slovensku sa mala hrať len slovenská časť česko-slovenskej hymny, vojaci slovenských plukov by mohli mať zvláštne označenie uniforiem a podobne,“ písali redaktori MF Dnes v septembri 1992 po skončení série rokovaní, po ktorej vyzeralo všetko (t.j. zánik ČSFR i dátum vzniku nových štátov) ako úplne jasné.
Slovenská strana prišla na rokovanie s pomerne ucelenou predstavou, kde federálny štát mal byť – slovami Milana Kňažka – iba akýmsi „servisným orgánom pre obe republiky“.
Rokovanie však nabralo nečakaný spád. Kým Mečiar a Klaus na samom začiatku stretnutia rokovali osamote, zástupcovia HZDS predložili svojim partnerom koncepciu česko-slovenskej hospodárskej a obrannej únie, ktorú M. Macek neskôr pomenoval ako „slovenská samostatnosť s českou poisťovňou“.
ODS: Federácia je stratená
Toto všetko vychádzalo najavo iba postupne. Aj preto, že pôvodnú dohodu oboch strán, že budú informovať až na druhý deň popoludní, dodržala iba slovenská strana.
Vladimír Mečiar schôdzku nekomentoval. Tugendhatovu vilu v Brne opustil v aute tak, aby mu novinári, ktorí politikov očakávali v hustom daždi, nemohli položiť otázky. Podpredseda HZDS Milan Kňažko stručne povedal, že sa obe strany dohodli na tom, že vo štvrtok bude rokovanie pokračovať a dodal, že sa v zásade dohodlo konštituovanie federálnych orgánov.
„Myslím si, že rokovanie dáva nádej na pokračovanie,“ vyhlásil Kňažko. Na otázku, či by mohol charakterizovať dohodnutú štruktúru federálnych orgánov, odpovedal: „Prepáčte, prší.“
Potom nasadol do auta a odišiel.
Zhovorčivejšia bola česká strana. Tri hodiny po polnoci informoval Václav Klaus spolu s vedením ODS asi dve desiatky novinárov a jeho slová boli šokujúce: „Federácia je stratená a podľa HZDS je aj spoločný štát stratený, aj keď predstavitelia Mečiarovho hnutia odkryli nový pozitívny prvok tým, že sa odvolali na referendum, ktoré by malo vysloviť definitívny verdikt,“ povedal Klaus.
HZDS: Sme za referendum
Slovenská strana zverejnila svoje stanovisko k uplynulému rokovaniu až niekoľko hodín po ODS.
„Existujú zásadné rozdiely v prístupe k štátoprávnemu usporiadaniu. ODS hovorí, že má mandát rokovať buď o federácii alebo o rozpustení štátu. Slovenská strana na toto tvrdenie reagovala tým, že treba dať možnosť vyjadriť sa občanom oboch republík v referende o tejto otázke. Po dlhých a zložitých diskusiách to česká strana akceptovala s tým, že referendum by bolo v oboch republikách a iniciovali by ho národné rady.
ODS uznala plnú legitímnosť krokov Slovenska na deklarovanie zvrchovanosti a prijatie ústavy SR. HZDS navrhlo českej strane, aby urobila podobné kroky, pokiaľ ide o ČR. K tomuto sa však predstavitelia ODS vôbec nevyjadrili. Z hľadiska tvorby spoločných orgánov slovenská strana v otázke prezidenta republiky prezentovala výhrady, prečo by mal byť Václav Havel jediným kandidátom. Zároveň súhlasila s tým, aby prezidentom bol občan ČR, avšak odmietla podporiť kandidatúru Václava Havla.
V otázke FZ sa dohodlo, že môže byť zostavené do 25. júna 1992. Pokiaľ ide o federálnu vládu, HZDS podmienilo jej zostavenie dohodou o redukcii centrálnych orgánov štátnej správy, teda aj ministerstiev.“
Posledná veta stanoviska HZDS bola symptomatická: „Rokovanie bolo veľmi komplikované, ale bola zachovaná spoločná úcta.“
Slovo úcta presne vystihuje vzťah alebo ilúziu, akú si o vzťahu Václava Klausa k svojej osobe vytvoril Vladimír Mečiar. Predseda ODS v predvolebnom období verejne na Mečiara nezaútočil – Klausovi bolo jasné, že bude s ním musieť po voľbách rokovať a veľmi dobre vedel, že na Mečiara platí dojem partnerstva.
Napokon, sám Mečiar dal viackrát aj verejne najavo, že Klaus je práve pre toto výnimkou spomedzi českých politikov. A že až neskoršia budúcnosť ukázala, čo všetko sa Klausovi týmto spôsobom podarilo presadiť.
Zásadne odlišné východiská
V rovnakom čase sa konala aj tlačovka ODS v Prahe. Václav Klaus na nej predniesol stanovisko: „Prišli sme na rokovanie do Brna s HZDS a Vladimírom Mečiarom s vôľou nájsť riešenie, s vôľou dospieť k dohode a splniť to, čo sme mali zapísané vo svojom volebnom programe a čo sme opakovane vyhlasovali na našich predvolebných aktivitách. Chcel by som zdôrazniť, že rokovania boli úplne pokojné, vecné, nie emocionálne. To hovorím zámerne. Znamená to, že sa skutočne rokovalo o podstate a nie o okrajových veciach, o maličkostiach. Išlo o samotnú substanciu problémov.
Naše východiská, ktoré zazneli v predvolebných vyhláseniach – funkčný spoločný štát na úrovni rozumnej federácie, pokračovanie ekonomickej reformy a podpora Václava Havla v jeho kandidatúre na ďalšie funkčné obdobie ako prezidenta republiky, sa ukázali ako zásadne odlišné, nie okrajovo alebo čiastočne, ale zásadne iné od postojov HZDS. To hovoríme úplne jednoznačne, otvorene a bolo by nezodpovedné, aby sme toto akokoľvek skresľovali. Ukázalo sa, že HZDS nejde o spoločný štát. HZDS ide o ekonomicko-obranné spoločenstvo či úniu, o dva štáty s medzinárodnou subjektivitou.“
Vo vyhlásení sa ďalej hovorí: „Nestotožňujeme sa s ilúziou našich partnerov na rokovaní o zmysluplnosti, stabilnosti, úspešnosti takéhoto osobitného neštandardného útvaru a o jeho výhodnosti v najširšom zmysle slova pre občanov tejto krajiny. To je aj z hľadiska cieľového riešenia. Nestotožňujeme sa s ilúziami o možnosti pomalého, nenásilného, ľahkého prechodu od federácie k únii tohto typu. Na druhej strane je nám úplne jasné, že nie je možné prerušiť takéto rokovania, ani pasívne čakať.Treba rokovať ďalej, treba veľmi rýchlo utvoriť federálne orgány, ktoré dnes prakticky neexistujú, alebo existujú iba formálne. Pokúsime sa zostaviť Federálne zhromaždenie, ustanoviť menšiu, zoštíhlenú federálnu vládu s malým programovým vyhlásením, ktoré by umožnilo jej fungovanie v čo najkratšom čase, pretože táto krajina si nemôže dovoliť jej nefungovanie. Sme pripravení ďalej rokovať.“
Na otázku, v čom súhlasí s Vladimírom Mečiarom, Klaus odpovedal: „Tých vecí nie je veľa. Súhlasíme s tým, že voľby dali v oboch republikách legitímnych víťazov a tí v rozpore s očakávaním hocikoho majú právo niečo ďalšie v tejto krajine konať. Súhlasíme aj s tým, že treba túto otázku vyriešiť rýchlo, lebo ťahanie sa o tieto veci by bolo obrovskou nevýhodou pre nás, ktorí tu žijeme. Súhlasíme aj s racionalizáciou centrálnej byrokracie, s výrazným obmedzením počtu členov federálnej vlády. Nemám pocit, že by boli spory v kompetenčných otázkach. Žiaľ, k detailnému rokovaniu o týchto záležitostiach nedošlo.“
Tugendhat podľa Mečiara
V závere ešte dajme slovo dvom politikom, ktorí boli účastníkmi týchto rozhovorov.
V rozhovore s redaktorkou SME Dašou Matejčíkovou Vladimír Mečiar poodhalil zákulisie prvého rokovania v Tugendhate: „V Brne sa odohralo niečo, čo ma veľmi prekvapilo. Na začiatok sme sa s pánom Klausom odobrali na rokovanie, rokovali sme o tom, ako bude prebiehať celé rokovanie, aké garancie dávame jeden druhému, osobné záväzky, že nedovolíme, aby došlo k akýmkoľvek skratovým procesom. A keď som prišiel z tohto rokovania dole, už mi oznámila slovenská delegácia, že je práve dohodnuté rozdelenie štátu, ešte tú noc. Keďže tí naši, čo to urobili, nevedeli, čo hovoria a nevedeli v tom čase si zobrať do úvahy, aký je to rozsah všetkých činností, tak som si ich zobral naspäť ku stolu a tam prvýkrát bez konzultácie s kýmkoľvek Michal Kováč predstavil svoju súkromnú predstavu, ako by Česi mali brániť Slovensko vojensky a Slováci by za to mali otvoriť svoj obchodný priestor. To bol taký nezmysel, že to českú stranu pobúrilo a bola pripravená na základe takéhoto prístupu ukončiť s nami rokovania… Takáto predstava bola naozaj detinská. Aj česká strana reagovala, prečo vám máme zabezpečovať vojenskú ochranu, za čo? Prečo máme vynakladať náklady na to, aby tu bola nejaká varšavská minizmluva, keď vy chcete ísť od nás preč a chcete byť samostatní. Môžem povedať, že tieto rokovania s pánom Kováčom považujem za jeden z historických omylov.“
Kedy sa rozpadol štát?
Relevantnejšie je snáď vyjadrenie bývalého prvého podpredsedu ODS Miroslava Macka z júna 1996: „U krásného kulatého stolu, navrženého Ludwigem Miesem van der Rohem pro vilu rodiny Tugendhatovy se dle mého názoru odehrálo ještě před vlastním zahájením něco, co ovlivnilo další jednání natolik, že vedla relativně rychle a neúprosně k rozdělení státu. Před začátkem vlastního jednání se totiž na přání Václava Klause setkali v jiné místnosti pouze šéfové Václav Klaus a Václav Mečiar, zřejmě proto, aby se očichali a domluvili se na základní strategii. Plánovaných 5–10 minut se však protahovalo a tak jsem se zeptal, z důvodů spíše společenských než věcných, Michala Kováče, kterého jsem dobře znal ze společných jednání ve Federálním shromáždění, s čím na toto jednání přijíždějí. Michal Kováč se rozzářil, vytáhl z aktovky slohu papírů a jal se upřímně a se zápalem vysvětlovat, že přijíždějí s oprášenou představou z roku 1968 – s Ekonomickým a obranným společenstvím. Několik doplňujících a pobízejících otázek stačilo k tomu, aby mně bylo jasné, že tato představa, kterou jsem později nazval v televizi „slovenskou samostatností s českou pojišťovnou“, nemůže a nesmí být českou stranou přijata.
Po návratu Václava Klause a Vladimíra Mečiara se ujal slova Václav Klaus a jal se na úvod obecně líčit postup jednání, které by vedlo k oboustranně akceptovatelné formě federace. Po několika minutách jsem Václava Klause přerušil s tím, že my jsme během čekání došli již mnohem dál a zopakoval jsem zásadní these Ekonomického a obranného společenství tak, jak nám před chvílí nadšeně presentoval Michal Kováč – dvě vlády s tenučkou federální slupkou, společná měna s dvěma emisními bankami, dvě samostatné armády se společným obranným výborem, dvě koordinované zahraniční politiky, atd. Díval jsem se přitom na Vladimíra Mečiara a viděl, kterak bledne, popelaví a hroutí se do sebe. Miško Kováč v několika minutách na počátku jednání prozradil zamýšlený cílový stav, ke kterému se chtěl Vladimír Mečiar co nejvíce přiblížit týdny mečiarovsky vedeného jednání, tedy jednání, při kterém je včerejší kompromis vydáván za dnešní základní stav, ze kterého se požadují další kompromisy. Bylo po bitvě, ještě než začala. Nastal čas dohadovat se a sepisovat mírovou smlouvu.“
