Pred ministerstvom vnútra.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Minister vnútra prvej Mečiarovej vlády Anton Andráš by sa určite ďalej „tešil“ zabudnutiu a možno aj skutočne tešil znovuzískanej anonymite, keby si naňho bývalý šéf z času na čas nespomenul.
Bol prvým mužom, na ktorom si odskúšal čarovnú formulku: „Buď ja, alebo on.“
Buď zostane Andráš vo vláde, alebo ja nebudem premiérom – tak akosi zneli tie slová, ktoré Vladimír Mečiar hovoril, keď potreboval odstaviť nepohodlných členov svojho tímu.
Andráš bol v čase núteného odchodu najmladším vládnym ministrom. Na takú pozíciu sa dostal ako organizátor mítingov revolučných dní v roku 1989, ako spoluzakladateľ regionálneho KDH.
„V januári 1990 som bol zvolený za predsedu vtedy ešte Okresného národného výboru v Poprade. Hneď na ďalšom zasadnutí sme kooptovali poslancov a urobili radikálnu zmenu – zo stojeden poslancov sme vymenili sto. Zrejme preto ma úzke vedenie strany navrhlo na post ministra vnútra.“
Prvú ponuku neprijal – kvôli rodine.
Na druhý deň však telefón opäť zazvonil a Andráš už vtedy, po rozhovore s Jánom Čarnogurským, súhlasil.
„Mečiar ma akceptoval, zložil som sľub. V deň pohrebu môjho otca.“
Mečiarova „skúška“
S Mečiarom mali rezervovaný vzťah od samého začiatku: „Asi mal predstavu, že budem ľahko ovplyvniteľný a on bude riadiť tento rezort prostredníctvom mňa.“
Podľa Andráša sa premiér snažil zasahovať do vecí, na ktoré nemal kompetencie: „Z jeho strany padali návrhy a objednávky na personálne riešenia rezortu.“
Keď sa Andráš spätil, premiérovi došla trpezlivosť a trval na jeho odchode.
„Dodnes si neviem vysvetliť niekoľko jeho výrokov – napríklad, keď povedal, že chcem proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB. Nič také som nemal, to boli veci, ku ktorým mal prístup federálny minister vnútra. Priznám sa, ani som na to v tej hekticej dobe nemyslel.“
Keď podal demisiu, stal sa poslancom, neskôr podpredsedom KDH, načas odišiel na stáž do Amerického kongresu a potom už pochodil SKDH (Slovenské kresťansko-demokratické hnutie), KSÚ (Kresťanská sociálna únia), dnes je znovu v KDH.
„Odišiel som preto, lebo som cítil, že vznik Slovenského štátu je nezvratný proces a volebný program by mal mať aj národný akcent. Presviedčal som o tom aj Jána Čarnogurského.“
Paradoxom je, že keď v roku 1994 vyslovili Mečiarovi nedôveru, Andráš stál na jeho strane. Vyhlásil: „Ak niekto dostane mandát, má ho vykonávať do konca volebného obdobia.“
Dnes hovorí, že nešlo o podporu premiéra, ale „o princíp“.
„No comment,“ reaguje len.
Nepoučiteľný politik
O Mečiarovi už nechce ani počuť.
Ten SME pred pár týždňami povedal, že Andráš musel odísť z postu ministra vnútra jeho vlády z dôvodu, že sa mu podarilo „vo funkcii opiť – jazdil služobným autom po Bratislave, cez vysielačku menoval, odvolával príslušníkov polície. Vysielačky sa prenášajú na záznam a ten záznam ktosi priniesol. Slová, ktoré tam boli, sa nehodí hovoriť.“
Andráš vraj pre tie vyjadrenia dva dni nespal a považuje ich za nepravdy.
„Od takýchto vecí sa možno len dištancovať a zamyslieť sa nad tým, aká diagnóza je u premiéra dnes aktuálna, ak pustil takéto veci z úst. Rád by som počul a videl záznam, o ktorom hovorí.“
A čo fakt, ktorý Mečiar tiež povedal? Že dôvodom, aby sa v roku 1990 postavil pred národ a povedal – „Buď Andráš, alebo ja.“ – bolo Andrášovo „kúpanie“. Minister sa mal ísť namiesto rokovania s odborármi, čo chceli štrajkovať, okúpať do Trenčianskych Teplíc.
„Do Teplíc som skutočne išiel. V októbri 1990 zasadali v Bratislave odbory dopravy, hrozili štrajkom. Dostal som informáciu, že na východnej hranici s Ukrajinou je zvýšený pohyb. V tom čase bola napätá atmosféra, revolučná vlna pokračovala na východ. Zhodnotil som situáciu a išiel som informovať premiéra do Trenčianskych Teplíc, kde sedel s ekonomickými ministrami vo vládnom zariadení. Jeho reakcia bola ostrá. Nastal monológ výčitiek, že to je vec federálneho ministra vnútra. Dodnes som presvedčený, že to bol náš problém.“
Vtedy ešte ľudia z VPN Mečiarovi verili, Andráš tvrdí, že dnes to ľutujú. Demisiu podal na žiadosť kolegov z KDH, dnes to však považuje za chybu.
„To bolo jedno z kľúčových rozhodnutí, ktoré upevnilo jeho pozíciu, a túto hru, ktorú si vyskúšal na mne, potom používal aj naďalej.“
Podnikateľ
Andráš dal na chvíľu politike pokoj, pracoval v Popradskom pivovare – najskôr ako podnikateľ, potom ako zamestnanec. Dnes pracuje v službách mesta Poprad.
„Som konateľom spoločnosti so stopercentnou účasťou mesta.“
Do budúcnosti nevylučuje svoju angažovanosť v regionálnej politike, opäť však v drese KDH.
