BEJRÚT. Ošarpané uličky vo vás môžu vzbudzovať pocit stiesnenosti – niektoré majú na šírku asi meter, ľuďom sa musíte vyhýbať vo výčnelkoch a dennému svetlu bránia desiatky elektrických káblov pár centimetrov nad hlavou chodcov.
Hustá pavučina káblov je často zlepená len páskami, občas cez ňu prekvapkáva voda z nočného dažďa, inokedy presakujú plastové potrubia ukryté medzi káblami. Stratiť sa je jednoduché – stačí zabočiť do zlej uličky a zmiznete v nekonečnom bludisku.
Stiesnenosť umocňujú aj portréty mladého muža s palestínskou vlajkou, rozvešané po stenách aj s trsom kvetov. Elektrické káble v kombinácii s vodou boli osudné aj jemu.
Káble v utečeneckom tábore Burdž Baradžní na okraji libanonského Bejrútu sú v mnohom symbolom situácie, v akej sa nachádzajú státisíce palestínskych utečencov.
Nedostatok financií, politické obmedzenia a beznádej bránia aj tomu, aby sa taký detail ako infraštruktúra v tejto štvrti zlepšili. Za posledných sedem rokov tu pritom elektrina popravila viac ako 50 ľudí.
Škola ako zbraň
Burdž Baradžní nie je obyčajný utečenecký tábor. Nemusíte tu prejsť cez kontrolné stanovište a nejde ani o komplex unimobuniek, v ktorých by ľudia žili. Desať minút cesty od luxusných hotelov, reštaurácií a jácht v centre Bejrútu žije v jednej štvrti asi 19-tisíc ľudí, prevažne Palestínčanov.
Hoci sem väčšina z nich prišla ešte v roku 1948 po konflikte s Izraelom, alebo sa tu narodili, dodnes sú považovaní za utečencov. Problém je, že sa nemajú kam vrátiť. Aspoň niektorí.
V Burdž Baradžní žije aj deviatačka Bajan Dawúdová. „Len cesta do školy je dosť nebezpečná. No ja sa nebojím, je to lepšie ako doma,“ hovorí. A keď hovorí doma, myslí Sýriu, z ktorej prednedávnom pre vojnu utiekla.
“Desaťročné deti museli na úteku prekračovať mŕtve telá. Niektoré nevedia, či sú ich rodičia nažive, ťažko sa preto sústredia na matematiku či angličtinu.
„
Mnohé z detí, ktoré teraz sedia vo vyzdobenej triede bejrútskej školy Haifa, prežili mnohé traumy. „Desaťročné deti museli na úteku prekračovať mŕtve telá. Niektoré nevedia, či sú ich rodičia nažive, ťažko sa preto sústredia na matematiku či angličtinu,“ hovorí Noha Ali, poradkyňa v škole Haifa, ktorú prevádzkuje UNRWA – agentúra OSN pre palestínskych utečencov. Kým v Sýrii žili vo veľkých domoch, dnes býva viacero osôb spolu v tesných izbách v tábore, kde často vypadáva elektrina a chýba infraštruktúra.
Bajan napriek tomu tvrdí, že chce sebe aj rodičom ukázať, že všetko zvládne. „Dvakrát týždenne cvičím tradičné palestínske tance, píšem poéziu. Pritom niektorí rodičia ani nechcú, aby ich dcéra chodila do školy,“ opisuje. „Vzdelanie je však najlepšia zbraň, akou sa dá bojovať,“ dodáva školáčka.
Na rozdiel od mnohých svojich spolužiakov má raz šancu, že sa vráti domov. V Sýrii mali pred vojnou k palestínskej menšine vrúcnejší vzťah ako okolité krajiny. Tu v Libanone sú navyše ďalšou príťažou - krajina už teraz nezvláda tých, ktorí sem prišli pred desiatkami rokov a nemajú kam odísť.
Káble, stiesnené podmienky a len zlé vyhliadky na budúcnosť. Taký je život v tábore Burdž Baradžní. (zdroj: SME - Lukáš Onderčanin)
