Útok japonských kamikadze na americké námorné plavidlá. FOTO – ARCHÍV
Bolesť, strach a neistota. To sú pocity, ktoré ovládli svet po 11. septembri – po najväčšom teroristickom útoku v dejinách ľudstva.
Šokujúci a nepochopiteľný akt sebaobety teroristov sprevádza otázka: Akí ľudia dokážu takto šialene vraždiť? Čo sa deje v ich hlavách, o čom uvažujú? Prečo sa stali hrdinami aj pre pätnásťročné deti?
Len pred týždňom jeden z nich ukončil svoj život podľa vzoru teroristov – napikoval lietadlo do mrakodrapu. Teroristi, čo v septembri šokovali celý svet, boli jeho inšpiráciou.
Teroristi 21. storočia
Únoscovia dopravných lietadiel, ktoré sa stali odistenými smrtiacimi granátmi v dvojičkách WTC i v Pentagone, pôsobili obyčajne – až tak, že keď prišli do Ameriky, nikto si ich nevšímal.
Dokonale poznali americký spôsob života, mali vzdelanie a slušné spôsoby.
Vlastnosti, ktoré robia teroristov 21. storočia nebezpečnejšími ako kedykoľvek predtým.
Samovražedný útok totiž nie je nový fenomén.
Téza smrti ako poslania sa objavila už v 1. storočí nášho letopočtu, v trinástom storočí umierali v strmých horách dnešného Iránu assasinovia, mladí, negramotní chlapci. Pre svojho vodcu, legendárneho al Hasana as Sabaha, boli ochotní urobiť čokoľvek – on im pomocou drog vtĺkal do hlavy, že každý zavraždený im vylepšuje ich posmrtný život v raji. O to viac, ak oň prišli v boji sami.
A to bol len začiatok.
Kamikadze
Sebaobetovaniu sa v druhej svetovej vojne „naučili“ aj Japonci. Spolu s lietadlami naloženými výbušninami vytvárali živé nálože, zavesené pod trupom veľkých bojových lietadiel, ktoré pred smrťou naviedli na americký cieľ. Pri takýchto náletoch vtedy zahynulo štyritisíc sedemsto japonských pilotov.
V islamskej republike Irán sa zase tisíce mladých mužov rozhodli zahynúť na mínových poliach irackého diktátora Saddáma Husajna – dali si na krk symbolický kľúč od nebeskej brány a stúpili na mínu.
Podobné oddiely samovrahov so vznešeným pomenovaním „kamikadze-bojovníkov“ si vytvorili aj čečenskí povstalci alebo separatistickí Tigri oslobodenia tamilského Ílamu.
Určite to bol druh fanatizmu, ktorý sa však nepodobal tomu náboženskému, skôr kultovému – symbolu statočnosti a sily.
V mene božstiev
Najprepracovanejšie manipulačné techniky pre „budúcich samovrahov“ ovládajú práve náboženské skupiny a sekty. Tie dokážu nového člena zbaviť slobodnej vôle a priviesť k poslušnosti voči vodcovi, ktorý sa vyhlasuje za Mesiáša, Božieho syna či Spasiteľa, s jediným cieľom – zomrieť v jeho prospech, či už je finančný, podmienený vraždou ďalších osôb, alebo je len šialenstvom. Zbavovanie vôle sa koná rýchlou a pomalou cestou – drogami, resp. vymývaním mozgov. Práve druhá metóda sa úspešne „používa“ pri výchove „moderných“ samovražedných teroristických jednotiek. Vykonávatelia sa stanú ľuďmi vo zvláštnom stave ducha, ktorí sú necitliví k čomukoľvek inému.
Palach a Leučík – rok 1969
Treba však podotknúť, že nie každý človek, ktorý ubližuje sám sebe, je sfanatizovaný, chudobný duchom alebo chorý.
Známe sú obete rodičov pre život svojho dieťaťa, smrť milenca v mene milovanej osoby alebo obeta najvyššia – v mene čistého ideálu.
Typickými príkladmi idealizmu sú obeť majstra Jana Husa a študenta Jana Palacha – ten vykonal svoj akt protestu najzúfalejším a najbolestivejším spôsobom. Na Václavskom námestí sa v januári ‘69 polial horľavinou a sám sa zapálil, na protest proti okupácii Československa vojakmi Varšavskej zmluvy.
Niektorí odborníci tvrdia, že Palach svojím činom chcel iba upozorniť na negatívne javy v spoločnosti a počítal s tým, že ho zachránia. Pomoc prišla neskoro.
Pred očami zdesených Košičanov zhorel v roku 1969 aj vojak základnej služby Michal Leučík, takisto sa obetoval na protest proti vstupu sovietskych vojsk na územie bývalého Československa.
Motív nerozhoduje – samovražda je proti prírode
Tragédia, ktorá sa odohrala pred poldruha mesiacom v USA, doviedla psychológov k masovému vysvetľovaniu zdanlivej maličkosti – že základným „programom“ ľudskej existencie je život. Žiť, zostať žiť. Odborníci začali hlasnejšie a častejšie hovoriť o prvej základnej poučke – že potláčanie základného inštinktu – pudu sebazáchovy – je pre ľudský rod nebezpečné. A to bez ohľadu na to, aké k tomu vedú motívy.
Autor: Jana Kollárová
