Každé štyri týždne budete mať možnosť v prílohe ĽUDIA denníka SME sledovať, ako prebiehali rozhovory o delení ČSFR, na základe rozprávania všetkých zúčastnených, perom Róberta Kotiana.
Ani historik DUŠAN KOVÁČ si v otázke delenia ČSFR nedáva servítky pred ústa. Čo si o samostatnosti SR a Slovákoch myslí tento vedecký sekretár Slovenskej akadémie vied?
Prvého januára 2003 bude desiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Budete oslavovať?
„Nie.“
Je čo oslavovať? Pri ohliadnutí sa dozadu? Pri nahliadnutí dopredu?
„Nemám nič proti tomu, ak niekto oslavuje. Ak si niekto myslí, že má dôvod oslavovať, je to jeho vec. Rozdelenie Česko-Slovenska sa udialo bez účasti občanov. Rozhodli o tom vlastne dvaja politici a ich politické strany. Do značnej miery nielen proti vôli občanov, ale aj proti vôli svojich vlastných členov, stúpencov a voličov. Vo svetových dejinách vzniklo a zaniklo množstvo štátov. Ak štát vznikne ako výsledok spontánnej vôle občanov, ako výsledok dlhodobého vytrvalého úsilia – a často aj vďaka mnohým obetiam, potom je vôľa oslavovať rovnako spontánna. A viac-menej všeobecná. Že tomu tak nebolo v prípade vzniku Slovenskej republiky, to je jednoducho fakt a zodpovednosť za to nesú tí, ktorí to týmto spôsobom vykonali.“
Ste potom hrdý na to, že ste Slovák?
„Som Slovák a som na to hrdý. Vždy som chcel pre národ, ku ktorému patrím, iba to najlepšie a stále verím, že slovenský národ – ako moderný a životaschopný – sa uplatní vo svete predovšetkým svojím intelektuálnym potenciálom.“
Dejiny mladej Slovenskej republiky sú už teraz prehľadom čudných vzostupov a pádov. Pomenujete ich aj vy? A v ktorej fáze sme podľa vás dnes?
„Jedným z nebezpečenstiev pre samostatný slovenský štát, ktorých som sa obával, bolo, že ak sa dostane k moci zoskupenie, ktoré bude mať pre Slovensko nevýhodnú a nebezpečnú orientáciu, a nebude pôsobiť korektív zo strany väčšieho federálneho celku, môže sa dostať do problémov. To sa aj naozaj stalo v rokoch 1994–1998. Hoci v určitých aspektoch už aj za predchádzajúceho Mečiarovho vládnutia. Nepochybujem o tom, že keby Slovensko ostalo v Česko-Slovenskej federácii, dnes by už bolo v NATO a jednou nohou v EÚ. Teraz nás čaká ďalšia skúška. Súčasná vláda enormným úsilím napravila chyby predchádzajúcej vlády. Stálo ju to veľa síl a mnoho kompromisov, ktoré boli zrejme nevyhnutné – ale neboli šťastné a spôsobili mnohé ťažkosti vo vnútornej oblasti. Jeden príklad za všetky – Slovensko potrebovalo reformu vnútornej správy a vytvorenie vyšších samosprávnych celkov. Terajší kompromis nemôže byť na dlhšie obdobie funkčný a spôsobuje ťažkosti aj v súčasnosti. Ale z hľadiska vylepšenia našich integračných šancí sa muselo ísť do súčasného rizika. A rovnako je to aj v iných oblastiach. Kritici Dzurindovej vlády by mali vidieť veci aj v týchto súvislostiach. Takže sme zase na rázcestí. Treba len dúfať, že tentoraz je to naozaj naposledy.“
Vy ste naznačili viaceré motívy tejto doby. Ale na otázku, kde sme, je aká odpoveď? Že bolo rozdelenie Česko-Slovenska chybou?
„Neviem, či je celkom korektné uvažovať v kategóriách chyba úspech. Rozdelenie prinieslo mnoho nevýhod. Žili sme v neveľkom európskom štáte, dnes žijeme vo veľmi malom štáte, zmenšil sa trh, do značnej miery utrpela aj kultúrna a sociálna komunikácia. Slovensko sa aj v porovnaní s Českou republikou dostalo do nevýhodného postavenia. Bolo treba často budovať na zelenej lúke to, čo už predtým fungovalo. Je stále nevyhnutné bojovať o imidž a prestíž, ktorú bývalý štát už mal do značnej miery vybojovanú. Na druhej strane – Slovensko odkázané samé na seba má šancu premeniť mnohé nevýhody a problémy na výhodu neopakovateľnej životnej skúsenosti. A keď sa nám podarí uplatniť sa v integrovanej Európe, všetky terajšie nevýhody sa stratia. Budeme v jednom celku nielen s Českou republikou, ale aj s mnohými ďalšími krajinami. Neznamená to, samozrejme, že sa nevynoria nové problémy. Ale to je už o inom.“
Čo považujete za osudovú chybu našich dejín? A čo bolo nejakým aspoň malým pozitívom?
„Najväčším problémom nášho vývoja – predovšetkým v minulom storočí – bolo, že značná časť Slovákov bola ochotná kolaborovať s nacizmom a jeho zločinnými plánmi. Pozitívne je, že to neboli zďaleka všetci a že sa našli v národe sily, ktoré boli schopné vzoprieť sa proti nacizmu a jeho domácim pomáhačom. Bol to prejav morálnej sily, ktorý nebol nijako samozrejmý. Mohlo sa aj vyčkávať, ako to dopadne. Možno, že by to bolo dopadlo rovnako, ale fakt vzbury a rezistencie je pre národný vývoj mimoriadne dôležitý.“
Nakoľko formujú naše dejiny – a teraz nemyslím len tie slovenské, ale aj československé, a možno aj dejiny Rakúska-Uhorska či Veľkomoravskej ríše – náš charakter?
„Náš charakter formujú dejiny vždy – či si to uvedomujeme, alebo nie. Všetko prežité sa zvláštnym spôsobom ukladá niekde do génov mnohých pokolení. Formuje nás nielen to pozitívne, ale aj javy negatívne. Preto je dôležitý poctivý a kritický prístup k vlastným dejinám a hlavne k vlastným zlyhaniam.“
Určuje náš charakter aj naše jedlo? Bryndzové halušky, kapusta, klobása a pivo?
„Iste. Ale nesmieme zabudnúť ani na slivovicu.“
Sťažujeme sa, že sme malým národom, niektorí kričia, že aj holubičím. Sme?
„Že sme národ počtom malý, je evidentné. Stačí, že sa spočítame, a vieme, na čom sme. Neznamená to však, že nemôžeme byť veľkí svojimi výkonmi. Holubičí nie sme. Ak sa budeme porovnávať s kýmkoľvek.“
