SYDNEY, BRATISLAVA. Vedel jazyky, bol šikovný obchodník a možno aj to mu zachránilo život. Ludwig „Lale“ Eisenberg vyrástol v židovskej rodine v Krompachoch, no v čase, keď sa začala druhá svetová vojna, riadil obchodný dom v Bratislave.
Práve tam sa dozvedel, že všetkých židov z jeho domovského mesta majú deportovať do pracovných táborov – išiel teda domov a ponúkol sa úradom ako mladý a schopný pracovať, aby zachránil svojich starnúcich rodičov. Už nikdy ich podľa nekrológu v denníku Guardian nevidel.
Prežil Osvienčim, lebo kreslil pre Mengeleho. Košičan Feld bol trpaslík aj geniálny židovský umelec Čítajte Lale Sokolov, ako neskôr vystupoval, viac ako 50 rokov nehovoril o tom, čo zažil v nacistickom koncentračnom tábore Auschwitz v poľskom Osvienčime.
Bál sa toho, že ho budú vnímať ako kolaboranta a zradcu. Teraz – 11 rokov po jeho smrti – o jeho osude vyšla v Austrálii kniha Tetovač z Auschwitzu.
„Tento muž, tetovač z neslávneho koncentračného tábora, si udržiaval svoje tajomstvo v mylnom presvedčení, že má čo skrývať,“ hovorí pre BBC Heather Morrisová, ktorá tri roky pracovala na knihe o Laleho životnom príbehu. Získať si jeho dôveru nebolo jednoduché – Lale si myslel, že mlčanlivosťou ochráni svoju rodinu.
Nemáte mená, len číslo
Lale prišiel do Auschwitzu ako 26-ročný v jednom z prvých transportov a hneď mu na predlaktie vytetovali číslo 32407. Takúto registráciu absolvovali od jesene 1941 do jari 1943 všetci prichádzajúci väzni – tí s číslami mali šťastie, iných posielali priamo do plynových komôr.
“Jedného dňa, tetovač, si vezmem teba. Jedného dňa.
„
„Bola to jedna v sérii ponižujúcich, odľudštených vecí, ktoré sa diali pri príchode do tábora. Bolo to bolestivé a ľudia pochopili, že v tomto momente strácajú svoje mená. Od tohto momentu väzni nepoužívali oficiálne svoje mená, museli používať čísla,“ hovorí o procese tetovania pre BBC Piotr Setkiewicz, šéf výskumného centra v múzeu Auschwitz.
Práve Lale sa stal neskôr tým, kto tieto čísla roky na predlaktia iných väzňov tetoval. K pozícii sa dostal po tom, čo pre nákazu týfusu začal pracovať ako asistent pre iného tetovača. Ten neskôr zmizol a jeho pozíciu prebral Lale.
Práca mu pomohla nielen prežiť, ale na rozdiel od väzňov mal aj isté privilégiá – spával v samostatnej miestnosti, jedával v administratívnej budove a mal aj voľný čas.
To však neznamenalo, že sa nebál o život. Známy brutálny doktor Josef Mengele si z transportov vyberal svojich pacientov a tí prichádzali k Lalemu. Jedného dňa Laleho začal nahlas terorizovať. „Jedného dňa, tetovač, si vezmem teba. Jedného dňa,“ povedal podľa Morrisovej knihy.
Loading
...Láska v tábore
Morrisová v knihe opisuje aj osudový príbeh lásky s istou Gitou Fuhrmannovou. Lale jej na predlaktie vytetoval číslo 34902, mladá žena sa mu však zapáčila a napriek tvrdému režimu s ňou udržiaval kontakt.
Smútok a zdesenie za ostnatým drôtom: Boli sme so stredoškolákmi v Osvienčime Čítajte „Vytetoval jej číslo na ľavú ruku a ona mu vytetovala číslo do jeho srdca,“ povedal autorke. Listy sa k nej dostali vďaka jeho príslušníkovi SS, ktorý Laleho strážil. Podobne ako iným väzňom, aj jej sa snažil pomôcť dodávkami jedla.
Keď sa v roku 1945 blížili k táboru Rusi, Gita i mnohí iní väzni museli spolu s nacistickými vojakmi odísť.
Laleho najskôr presunuli do tábora Mauthausen, podarilo sa mu však preplávať Dunaj a vrátiť sa na Slovensko. Po skončení vojny tetovač z Auschwitzu nevedel, či ešte niekedy svoju lásku stretne a či je vôbec nažive.
Z rodných Krompách sa na konskom povoze vybral do Bratislavy, kde týždne čakal na vlakovej stanici na Gitu. Pri ceste do centrály Červeného kríža ju stretol na ulici.
Utekali čo najďalej
V októbri 1945 sa vzali a rozbehli obchod s textilom. Ich aktivity na finančnú podporu Izraela však znamenali, že komunistický režim ich obchod znárodnil a Lale skončil vo väzení.
Keď dostal na víkend priepustku, aj s manželkou z Československa utiekli – najskôr do Viedne, potom do Paríža a skončili až v Austrálii. O svojom osude sa rozrozprával až po tom, ako Gita v roku 2003 zomrela.
Práca na knihe dopomohla aj k zisteniu, že Laleho rodičia zahynuli v Auschwitzi mesiac pred jeho príchodom. Lale však zomrel v roku 2006, ešte pred tým, ako sa túto informáciu dozvedel.
Keď sa ho autorka pýtala, ako je možné, že bol aj v najťažších chvíľach taký pozitívny, podľa denníka Guardian odpovedal: „Ak ste sa zobudili a boli ste nažive, bol to dobrý deň.“
