Musím sa k niečomu priznať. Keď som teraz na konci roka čítal na sociálnych sieťach všetky tie smutné povzdychy "mojou vlasťou bolo Československo a to mi pred 25 rokmi vzali", bolo mi to z duše protivné.
Pretože Československo žiadnou "mojou vlasťou" vážne nebolo. Prežil som v ňom dvadsať rokov. Väčšinu z toho času mi, samozrejme, vôbec nedochádzalo, kde žijem. A na konci 80. rokov som si stačil všimnúť, že je to špinavá, zaostávajúca, okupovaná a neslobodná krajina, na ktorej čele stoja smiešni a zároveň nebezpeční idioti.
Potom to bolo chvíľu veľmi fajn, potom už menej fajn a potom sme sa rozdelili.
Čo vlastne tí Slováci chcú?
Pád komunizmu a rozdelenie Československa Čítajte Zhodou okolností som na jar 1992, v tom nervóznom predvolebnom období, začal pracovať v dnes už polozabudnutom Českom deníku. A pamätám si ešte tú atmosféru, ako sme ju aspoň vnímali my, mladí a sebavedomí novinári. V Prahe.
Čo je, myslím, dosť dôležité. Rovnako ako ešte dnes len ťažko dovidíme za hranice tohto mesta, rovnako sme pred 25 rokmi veľmi nechápali, o čo tým Slovákom vlastne ide. Dnes máme podobný problém, keď sa trochu nechápavo pýtame, prečo tridsať percent ľudí verí víziám Andreja Babiša a xenofóbnemu strašeniu Tomia Okamuru.
