SME

Nádej, beznádej aj radosť. Prečo je Uganda k utečencom lepšia ako Slovensko

Nádej, beznádej aj radosť. Prečo je Uganda k utečencom lepšia ako Slovensko

Je to pekné, ale nie je to ideálne. Uganda je vzorom Afriky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

P oludňajšie horúčavy v ugandskom Kiryandongu sú neznesiteľnejšie ako bratislavské leto v polovici augusta.

Do chudobnej, občianskymi vojnami zničenej Ugandy každý rok prúdi takmer milión utečencov a teplo je posledný problém, ktorý by ich trápil. Keď sa sťažujete na počasie, vyznievate trochu trápne.

Všadeprítomný červenastý prach sa pchá do úst, očí a nosa a nebyť okolitých mangovníkov, pred páľavou sa nemáte kam schovať.

Kiryandongo nie je napriek tomu miesto, kde by vládol pesimizmus. V skutočnosti je to veselé, farebné a pozitívne - je plné nádeje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozhodne to však nie je miesto, kde by chcel ktokoľvek z nás stráviť zvyšok života. Väčšina jeho obyvateľov inú možnosť dávno stratila.

Prečítajte si tiež: Vitajte vo Wakaliwoode. Afrika má Chucka Norrisa a točí filmy, ako nik iný Čítajte 

Utečenci: Stačí, že žijeme

Ešte pred pár rokmi tu bolo neorané pole. Vysušené, červené a prázdne. Dnes tu domov našlo toľko ľudí, ako v bratislavskej Petržalke, odhadom asi stotisíc.

Také väčšie mesto, akurát bez nákupných centier, len s provizórnymi uličkami bez chodníkov. A namiesto ciest len so zopár vyjazdenými zablatenými cestami. Nebyť Kiryandonga, väčšina z jeho obyvateľov už pravdepodobne nežije.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ak by ich nezabil hlad, zabili by ich extrémisti v ich domovinách, ktorým sa znepáčila viera. Moslimským extrémistom tá kresťanská a kresťanským militantom moslimská.

Tí, čo skončili na tomto veselom ale drsnom mieste sú tí šťastnejší. To však neznamená, že dnes žijú vysnívaný život: z nášho stredoeurópskeho pohľadu sa nemajú bohvieako.

Kiryandongo je jeden z najčudnejších utečeneckých táborov. V skutočnosti utečenecký tábor ani nepripomína, každý môže dnu aj von, kedykoľvek. Tunajší obyvatelia pritom neplánujú odísť: do Európy to majú šialene ďaleko a iné africké krajiny by ich neprijali.

„Máme sa zle, ale žijeme,“ zhrnie nám svoj 20-ročný pobyt v ugandskom Kiryandongu jedna z jeho obyvateliek, 60-ročná Martha Ayová. Tichá, skromná a tak trochu zničená žena, akých by ste tu našli tisícky.

Bohatá ale chudobná Uganda

Uganda je asi 40-miliónová africká krajina, ktorú pred rokom reportér BBC nazval Rajom pre utečencov. Ročne ich sem príde takmer milión. Krajina, ktorej hrubý domáci produkt je polovičný z toho Slovenského (na obyvateľa je to menej ako desatina), ten príval zvláda relatívne dobre.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Aj UNHCR ju zaradil medzi jedno z najlepších miest, kde môžu skončiť utečenci.

Od raja pre utečencov má však ďaleko.

Je nedokonalá, stále chudobná - ale tiež je pokojná a na africké pomery pomerne prosperujúca. V prvom rade však tolerantná, preto je útočiskom pre sudánskych, kenských a konžských utečencov.

Uganda je pre svet vzorom, no zároveň modelom, ktorý by sa kdekoľvek inde ťažko napodobňoval.

Šesťdesiatročná Martha Ayaová prišla do krajiny pred vyše dvomi desaťročiami. Podobne ako väčšina obyvateľov ugandského utečeneckého tábora tam utiekla z Južného Sudánu.

Chudobná Uganda je pre ešte chudobnejších Sudáncov niečím ako Švajčiarsko pre imigrantov z Rumunska. Rozdiel to na pohľad nie je veľký, no pre Sudáncov môže predstavovať hranicu medzi prežitím a smrťou.

„Odišli sme, keď nás začali zabíjať Arabi zo severu,“ prekladá Marthyne slová miestny 25-ročný mladík Robert, jej vzdialený bratranec z tretieho kolena.

Je zhovorčivý, na rozdiel od Marthy vie slušne po anglicky a podobne ako ona, aj on do Ugandy utiekol z Južného Sudánu.

Keby sme neboli v Kirayandongu a keby sa Robert nenarodil v Južnom Sudáne, bol by sympatickým 23-ročným chalanom, s ktorým by ste v bare pili pivo a rozprávali sa trebárs o frajerkách.

Namiesto toho si Robert dokončuje strednú školu. A priznáva, že ak to bude čo i len trochu možné, pokúsi sa dostať do Európy. Nedávame mu veľké šance.

„Povedz im, že sme vďační, že sme tu,“ hovorí k tichým hláskom Martha. V Ugande, rovnako ako v Južnom Sudáne sa nepatrí, aby žena hovorila príliš nahlas. Má to byť prejav pokory a úcty.

V jej slovách však zaznieva hnev. Ten kontrast reže uši.

Sudánska občianska vojna spravila z miliónov obyvateľov bezdomovcov. Tí, ktorým sa podarilo utiecť do susednej Ugandy, sú šťastnejší. Státisíce neprežili vraždenie a plienenie sudánskych milícií. Neušli len pred znásilňovaním či vraždením, no aj preto, že im ukradli pôdu a ak by zostali doma, umreli by od hladu.

V Ugande hladomor nie je. Lenže aj to má svoje "ale": miestna vláda pomôže, no musia si pomôcť aj sami. Dostanú vlastnú pôdu, "ale". Môžu si pestovať vlastné potraviny, "ale".

Ale, ale, ale...

Ekonomickí migranti

Keď sa Marthy pýtame, prečo ušla z domoviny, v tvári objaví hnev. Akoby už len to, že ušla pred istým hladomorom, nebol dostatočným dôvodom na opustenie domova.

Ak by sme to opisovali presne, Martha je tiež ekonomický migrant. V afrických pomeroch tento výraz nadobúda celkom iný rozmer.

Vy v Európe sa k utečencom správate čudne. Viete, nás v Ugande nezaujíma, odkiaľ ste. Keď niekto potrebuje pomoc, asi sem neuteká len tak pre nič za nič. Načo sa ho pýtať, prečo prišiel.

Robert Hakiza, šéf ugandskej mimovládky Yarid

„Uganda nám dala pôdu a za to sme jej vďační,“ pridá sa Marthyin manžel.

Majú spolu osem detí, polovica sa narodila v Kiryandongu. Ugandská vláda im tiež dala vlastné políčko, na ktorom si môžu čokoľvek pestovať. V skutočnosti zo znamená to, čo dorastie – v tomto miestne sú klimatické podmienky kruté.

A veľmi prísne sú aj podmienky ugandskej vlády.

Fazuľa, sladké zemiaky, ktoré vôbec nie sú sladké, obilie, kukurica. A všadeprítomné mango. To je všetko, čo sa v okolí Kiryandonga dá dopestovať.

Pôda možno je úrodná, no celý rok tu vládne podobné počasie. Povedané s typickým ugandským humorom: teplo, horúco a ešte viac horúco. Tridsaťtri stupňov po celý deň a po celý rok. Vo dne, v noci. A - ako hovoria miestni - väčšinou je to jedno, lebo aj tak vám všetko zoschne.

Rovníková Afrika je v Ugande menej krutá ako v susedných krajinách len vďaka tomu, že takmer celá krajina sa nachádza vo výške cez tisíc metrov nad morom. V takom susednom Južnom Sudáne sa teplota bežne splhá aj nad 40 stupňov.

Mäso z kôz či kráv si môžu dovoliť maximálne v Kampale, hlavnom meste krajiny. Hoväzdinka, kuracinka alebo nebodaj bravčovina sa tu vyvažuje zlatom.

Ugandské deti v utečeneckom tábore. (zdroj: SME - Pavol Štrba)

Utečenci, odkázaní na vegetariánsku stravu, dostanú od vlády okrem pôdy aj nástroje na jej obrábanie. Rýle, motyky a lopaty.

Takisto semená potrebné na pestovanie kukurice, pšenice či fazule. Kým im políčko začne rásť, dostávajú prídely potravín. vychádza to pol kila obilnín, 50 gramov strukovín, 20 gramov oleja a päť gramov soli na jeden deň a na jednu osobu. .

Ak by ste si to chceli predstaviť, postačí vám sedemdecový pohár na zaváraniny. Presne do neho sa vojdú všetky potraviny na deň.

Je to dosť na to, aby vám nehrozil hladomor, no primálo, aby ste sa dobre najedli.

"My už od vlády nedostávame žiadne jedlo. Jedine, ak nás zastihne sucho a takmer nič sa nám neurodí. Vtedy dostaneme aspoň toľko, aby sme prežili," hovorí Martha.

Aspoň žijeme

Ugandský systém je štedrý, je však zároveň veľmi tvrdý. Potraviny vám vláda nedá donekonečna.

Po troch rokoch sa prídely znížia na polovicu – vtedy by vám už na vyhradených políčkach mala rásť vlastná úroda. Ak nerastie, máte smolu. Ak ste zanedbali pole, máte smolu. Ak ste sa málo starali, máte smolu - nebudete mať čo jesť. Možno bolo suché leto, možno vám kukuricu zožrali potkany, možno ste to s darovanými motykami a rýľmi flákali. Nikoho to nezaujíma.

„Nie je to dosť,“ sťažuje sa Marthyin manžel, keď sa ho pýtame, či jeho obrobené pole stačí uživiť rodinu.. „Ale aspoň žijeme,“ povzdychne si.

Kiryandongo je len jedným z množstva ďalších táborov, na ktoré vláda v Kampale aj s pomocou humanitárnych organizácií prispieva. Bez ich peňazí by niečo podobné táto chudobná krajina nezvládla.

Hlavný zabijak: Malária

Uganda je zvláštna. Prinajmenšom, keď sa na ňu pozriete z pohľadu azylového procesu.

Každý utečenec dostane pri vstupe nielen miesto, kde si môže pestovať vlastné plodiny. Dostane aj rovnaké práva ako miestni. Žiadne čakanie na azylový proces, ani tŕpnutie na rozhodnutie o vyhostení. Po príchode do Ugandy dostane každý preukaz podobný občianskemu, ktorý majú aj rodení Uganďania.

Okrem práva voliť má každý imigrant právo na všetko ostatné – pohybovať sa voľne po krajine, chodiť do školy, možnosť dať sa ošetriť či podnikať.

Utečenecké "tábory" ako Kirandongo nie sú len políčka. Sú to skutočné skromné mestá: s vlastnými školami, ihriskami, obchodíkmi či nemocnicami.

V jednej takej nás privítal Martin Byaba. Je tu doktorom, a zároveň hlavným šéfom. Musíme sa k nemu predrať davom stoviek plačúcich detí, nariekajúcich matiek a viditeľne chorých mužov.

Predstavte, že v širokom okolí je to jediná nemocnica. A tiež každého aspoň raz za život postihne diagnóza, na ktorú bez liečby zomrie – malária. Prirátajte, že väčšina rodín nemá menej ako štyri až päť detí. Dostanete približnú predstavu, aké davy čakajú v nemocnici v Kiryandongu.

Vládne tu zúfalstvo, neustále počuť plač.

Ugandský Dr. House

Mohutný urastený Päťdesiatnik Byaba pôsobí milo. Cez plece si na svoju modrú bodkovanú košeľu neustále prehadzuje stetoskop. Keď sa ho pýtame, či je tu riaditeľom, začne sa smiať.

„Som predovšetkým lekár,“ vyhlási a celou silou nás tľapne po pleci".

V nemocnici pod jeho vedením pod rovníkovým poludňajším slnkom čakajú stovky pacientov. Nik z nich netuší, kedy sa dostane na rad. Všetci vedia len to, že ich nenechajú odísť, kým ich nevyšetrí sám Byaba alebo niektorý z jeho lekárov.

Pod mangovníkom v strede nemocničného areálu čakajú ženy s malými deťmi, objavuje sa asi desiatka zdravotných sestier. Nepýtajú sa, čo im je, skôr sa uisťujú, či ešte žijú.

Nik tu nestíha, nik nemá čas na zbytočné reči a zdravotného personálu je dokopy dvadsať. Približne stokrát menej, ako by bolo potrebné.

„Doktor, doktor!“ zakričí zrazu jedna zo sestier, keď si nevie rady s pacientkou.

Zjavne vážne chorá žena kričí od bolesti a trasie sa tak, že zvuk rozheganej kovovej postele, na ktorej leží, sa šíri celým oddelením. Presnejšie, celou veľmi skromnou miestnosťou s rozlohou približne dvadsať krát päť metrov.

Usmievavý doktor Byaba sa mení na cynického lekára Dr. Housea.

„Prikryte ju ďalšími dekami a nespustite z nej oči,“ prikáže Byaba sestre. „Tehotná žena a malária, veľmi častá kombinácia,“ vysvetľuje takmer ospravedlňujúco. „Dostane sa z toho, nebojte sa.“

Nedokonalé, ale ľudské

Skutočným problémom celej Ugandy, nielen utečeneckých táborov je voda. Presnejšie voda, z ktorej sa nenakazíte.

„Opováž sa tam ešte raz priblížiť!“ okríkne matka svoju šesťročnú dcéru, keď sa jej pokúša pomôcť vyloviť z miestnej studne vedro s vodou. Obrovský železný poklop na studni sa matke silou-mocou podarilo nadvihnúť, aj keď jej takmer pricvikol prsty.

Nie je to dosť. Ale aspoň žijeme.

Marthyin manžel

Tunajšie studne sú pre obyvateľov požehnaním, sú však desivo úzke a ešte desivejšie hlboké. Aj preto sú osadené ťažkými kovovými krytmi, ktoré žiadne z detí a dokonca ani niektoré z dospelých žien nedokážu otvoriť.

Naokolo osadené výstražné tabule v angličtine a lugandčine, oficiálnych jazykoch v Ugande, pôsobia odstrašujúco, no pre miestne deti sú skôr magnetom.

„Posledný krát ti to hovorím!“ zakričí matka opäť na svoju dcéru a padne aj prvá facka. Zaznie plač.

Okolo studne sa v tej chvíli zhŕknu desiatky detí. Maličkí Uganďania pochopili, že musia prestať. Aspoň, kým je studňa otvorená.

Aj bez znalosti miestnej lugandčiny vidieť, že v Kiryandongu znie množstvo jazykov. Okrem angličtiny často počuť aj francúzštinu, tej však väčšina Uganďanov nerozumie. Oficiálnym jazykom je angličtina.

Občasné konflikty údajne vznikajú aj tu. No človek sa cíti bezpečnejšie ako na predmestí ktorejkoľvek väčšej metropoly. Vládne tu chudoba aj akýsi pokoj. Akoby sa obyvatelia Kiryandonga chceli Uganďanom odvďačiť, že ich prijali medzi seba.

Život je tu ťažký, podmienky sú drsné, nikto vám nedá nič zadarmo, ale akoby každý vedel, prečo tu je.

Prečo sa pýtať?

Uganda skutočne nie je pre utečencov žiadnym rajom. Je však najlepším možným miestom, kam sa môžu dostať ľudia utekajúci pred regionálnym vraždením a hladomorom.

Sudánci, Konžania, Eritrejčania aj miestni Uganďania na seba pokrikujú a čím menej si rozumejú, tým hlasnejšie kričia. Keď miestny brankár chytá do rukavíc futbalovú loptu a zachraňuje penaltu, nikto zo spoluhráčov nerozumie, čo kričí. Všetci však búrlivo tlieskajú.

„Všetci utečenci zo Sudánu a Konga vedia, že lepšie miesto ako Ugandu nenájdu,“ dodáva nám Robert Hakiza z miestnej mimovládky Yarid.

V Kampale sa stará o futbalový klub a organizuje zápasy medzi miestnymi a tými, čo do Ugandy prišli ako utečenci. Špeciálne v tejto časti Afriky je futbal čímsi, čo spája ľudí naprieč kontinentom. Messiho milujú rovnako Uganďania ako Sudánci či Eritrejci. Futbal je viac ako náboženstvo či národnosť.

„Vy v Európe sa k utečencom správate čudne. Nás v Ugande nezaujíma, odkiaľ ste. Keď niekto potrebuje pomoc, asi sem neuteká len tak pre nič za nič," pozrie sa na nás Robert trochu vyčítavo.

Neskôr pochopíme - aj on je totiž utečenec. "Načo sa ľudí pýtať, prečo sem prišli? Asi sem neprišli len tak. Nezostal by radšej každý z nás doma?“

Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Do SME nastúpil v decembri 2014. Predtým šesť rokov pracoval ako redaktor zahraničia v agentúre SITA. Najradšej píše o zabudnutom Balkáne, utečencoch, amerických voľbách a šedivosti európskej byrokracie. Facebook, Twitter

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu