SARAJEVO, BRATISLAVA. Keď prišiel Ratko Mladič, vrchný veliteľ síl bosnianskych Srbov, 12. júla 1995 do Srebrenice, pred kamerami rozdával deťom v utečeneckom tábore cukríky a čokolády. Mesto už vtedy bolo obkľúčené jeho jednotkami, no generál ženy a deti v tábore ubezpečoval, že sa nemusia ničoho obávať.
„Keď kamery odišli, dal rozkaz zabiť tých, čo mohli byť zabití, znásilniť toho, kto mohol byť znásilnený a napokon nás vyhnal zo Srebrenice, aby mohol vytvoriť ‚etnicky čisté‘ mesto,“ hovorí pre agentúru Reuters Murina Subasičová.
Aj telá jej syna a manžela boli medzi viac ako 6900 identifikovanými obeťami masakru, ktorý aj tribunál v Haagu označil za genocídu.
V stredu Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) rozhodol, že Ratko Mladič je vinný za genocídu v Srebrenici, zločiny proti ľudskosti, prenasledovanie ľudí, terorizovanie obyvateľov Sarajeva a za to, že členov mierového zboru OSN držal ako rukojemníkov.
Stredajší verdikt je prelomový – Mladič je totiž posledným, koho odsúdili a tribunál čoskoro po rokoch zdĺhavých procesov zanikne. Mnohým pozostalým však pocit spravodlivosti 22 rokov po vojne nestačí.
Utekal agentom a jedol len čerstvé jedlo
Roky predtým, ako Mladiča odsúdili nielen za genocídu v Srebrenici, ale aj za genocídu v šiestich ďalších bosnianskych obciach a za krvavé obliehanie Sarajeva, len málokto veril, že generál sa dočká spravodlivosti. Štrnásť dlhých rokov bol totiž muž odsúdený za najväčšie zverstvá v Európe od čias druhej svetovej vojny na úteku. Skrýval sa v belehradských bytoch a srbských dedinkách.

Prvé roky ho chránil srbský vojenský aparát. Všetko sa však rozsypalo v momente, keď juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič prišiel o moc a následne ho predvolali pred tribunál v Haagu.
„Viditeľne sa obával o svoju bezpečnosť a o bezpečnosť ľudí okolo neho. Bol odhodlaný nevzdať sa zaživa,“ spomínal v minuloročnej reportáži denníka Guardian Mladičov rodinný priateľ generál Djordje Čurčin.
Z muža, ktorého dodnes mnohí považujú za hrdinu, sa stal štvanec.