PARÍŽ, BRATISLAVA. Dvadsaťštyriročný Nigérijčan Ali sa do vysnívanej Európy nikdy nedostal. Už niekoľko týždňov je zavretý na mieste, kde mu konečne nechýba voda, lieky, potraviny a aspoň aký-taký nocľah. Jediné, čo mu chýba, je nádej, že jedného dňa sa na európsky kontinent konečne dostane.
„Doma sme mali množstvo práce, ale stále sme boli chudobní. Moja mama zomrela a chcel som ísť do Talianska, aby som zaistil lepšiu budúcnosť pre otca a mojich bratov,“ hovorí Ali pre britský Guardian.
Nigérijčan je jedným zo státisícov iných Afričanov, ktorí svoju cestu až na sever kontinentu merali zbytočne. Dnes má už len dve možnosti – buď zostane v tábore v Líbyi, alebo sa vráti domov. Tretia, ilegálna cesta cez more z líbyjského pobrežia na to talianske je už dnes čoraz menej reálna.
Zdroj problému

Európski lídri vrátane tých slovenských už dávnejšie hovoria o tom, že migračnú krízu je potrebné riešiť tam, kde vzniká.
Nie je to celkom prípad Líbye, aj keď aj ona sa zmieta v násilí. Do len päťmiliónovej krajiny však prichádzajú ďalšie milióny obyvateľov z iných afrických krajín, pre ktoré je Líbya len štartovacím bodom na ceste do Európy. Dnes tam funguje asi 30 veľkých utečeneckých táborov, ktoré nestíhajú prijímať ďalších, nie je to však skutočný zdroj problému.
Západní lídri sa migračnú vlnu prichádzajúcu do Líbye pokúšajú zastaviť už posledné dva roky, až teraz však konečne vytvorili stratégiu, ktorá by mohla fungovať.
Päť stredoafrických krajín známych ako Sahel by mali od Západu dostať fungujúcu armádu. Päťtisíc najmodernejšie vybavených vojakov predovšetkým z Francúzska má zaistiť, aby africkí islamisti a prevádzači prestali posielať na sever Afriky státisíce ľudí.