V dobe keď americkým svetom poézie lomcovala avantgarda a nové smery, boli básne Richarda Wilbura (1.3.1921 – 14.10.2017) oázou umiernenosti a tradície. Jeho učený a pôvabný prejav bol zároveň aj prekliatím.
V päťdesiatych rokoch bolo totiž americké publikum, vrátane akademikov, fascinované chaotickou a vášnivou tvorbou autorov ako Allen Ginsberg alebo Sylvia Plath. Wilburova tvorba si aj napriek tomu našla svojich priaznivcov.
„Ak Ashbery vynašiel nový druh poézie, tak Richard Wilbur nám pripomenul trvácnu silu tradície, že básne o prírode a láske budú aj naďalej v budúcnosti dôležité,“ povedal pre Washington post Robert Casper, vedúci Centra pre poéziu a literatúru Kongresovej knižnice.
Keď prišla druhá svetová vojna, chcel Wilbur slúžiť v armáde ako kryptografik, ale jeho žiadosť zamietli kvôli jeho ľavicovým pohľadom na svet a pre podozrenia z nelojálnosti. Horory vojny tak zažil na vlastnej koži ako vojak.
Napriek tomu nestratil svoj optimizmus na svet. „Cítim, že vesmír je plný nádhernej energie a že charakter vecí je pekný a dobrý. Viem, že to hovorím napriek množstvu dôkazov o opaku a zakladám to sčasti na povahe a viere, ale taký je môj postoj,“ povedal v intervew pre The Paris Review.
Prvú Pulitzerovú cenu vyhral v roku 1957 za svoju tretiu básnickú zbierku s názvom Veci tohto sveta. Dokopy vytvorili deväť básnických zbierok a viaceré detské knižky, ktoré aj sám ilustroval. Bol aj uznávaným prekladateľom diel z francúzštiny, španielčiny a ruštiny, vrátane viacerých hier od Molièra a Jeana Racineho.
