BERLÍN, BRATISLAVA. Ak bolo v ostatných európskych krajinách niečo podobné nemysliteľné, pre Nemecko to dlhé desaťročia platilo minimálne dvojnásobne. Krajná pravica je v posledných rokoch na vzostupe v celej Európe, prvýkrát v povojnovej nemeckej histórii sa však môže stať, že bude tamojšou hlavnou opozičnou silou.
Populistická, často aj extrémistická a čoraz viac aj krajne pravicová Alternatíva pre Nemecko (AfD) sa v najnovšom prieskume pred septembrovými voľbami do Bundestagu prvýkrát zaradila už na tretie miesto. Hneď za hlavné dve súperiace strany – kresťanských demokratov kancelárky Angely Merkelovej (CDU) a socialistov Martina Schulza (SPD).

„Áno, vieme o tom, že niektoré noviny a televízie nám dobrovoľne dávajú nálepky ako krajná pravica, extrémistická alebo populistická strana,“ povedala pre SME ešte vlani jedna z dvoch europoslankýň za AfD Beatrix von Storchová. „My však nie sme krajnou pravicou. V Nemecku sme v skutočnosti len napravo od pani Merkelovej, momentálne sme teda v rámci politickej scény niekde v strede.“
Nebolo to tak vždy
AfD však nebola vždy vnímaná ako extrémistická. Všetko sa zmenilo v posledných rokoch.
Bol rok 2012, v Nemecku, ako aj vo zvyšku Európy už rok doznievala ekonomická kríza, tá utečenecká prišla až o tri roky neskôr. V krajine práve vznikala prvá úspešná antisystémová strana od skončenia druhej svetovej vojny. V názve mala „alternatíva“, nikto vrátane jej členov však vtedy presne nevedel, čo presne si pod tým predstavujú.

Predchodkyňa dnešnej AfD sa vtedy volala Volebná alternatíva 2013. Hnutie založili renomovaní ekonómovia a publicisti, ktorým sa nepáčilo, že bohaté a šetriace Nemecko dopláca na chudobných a „rozšafných“ južných členov eurozóny, teda najmä Taliansko, Grécko či Španielsko.
Keď o rok neskôr vznikla strana AfD, vyzerala ako spolok liberálnych odporcov niečoho, čo už vtedy aj konzervatívci vtedajšieho britského premiéra Davida Camerona nazývali socialistickou Európu. Samotný Cameron vtedy s AfD uzavrel neformálnu dohodu o spolupráci.