DAMASK, BRATISLAVA. V deň, ako sa 45-ročná Zahída dostala v roku 2013 do väzenia v sýrskom Aleppe, ju znásilnili piati vojaci. Tým sa jej peklo len začalo. Dva týždne ju znásilňovali alebo sa jej tým aspoň denne vyhrážali.
Na jednom vypočúvaní do nej „vnikli do všetkých otvorov“. Jeden vojak to nahrával a vyhrážal sa, že to ukáže jej rodine. Opakovane ju bili hadicou, mučili elektrošokmi. Inokedy ju zas zavesili dole hlavou a hodinu mlátili do tváre. Medzi vypočúvaniami žila na samotke v cele veľkej meter krát meter.
Neskôr ju presunuli do inej vojenskej väznice. Tam žila v jednej miestnosti veľkej tri krát štyri metre so 48 ďalšími ženami. Spať museli na striedačku, na záchod mohli každých dvanásť hodín, umyť sa raz za 40 dní.
Z väznice do nemocnice sa dostala až po tom, ako stratila vedomie a hrozilo, že následkom mučenia podľahne. Pre únik moču a stolice, následky opakovaného znásilnenia, ju museli operovať.
A to všetko preto, že režim sýrskeho diktátora Bašara Asada podozrieval jej manžela, že predáva lieky povstalcom.
Nie je to príjemné čítanie
Svedectvá ôsmich žien ako Zahíra, ktoré sa dostali zo Sýrie, sa nečítajú príjemne, no podľa exilovej sýrskej mimovládky Právnici a lekári za ľudské práva (LDHR), ktorá v správe s názvom Hlasy z tmy svedectvá zverejnila, by mohla zohrať veľkú úlohu pred súdom.
Pre mnohé ženy je už neskoro, aj keď sa dostali na slobodu. Znásilnenie je v konzervatívnej sýrskej spoločnosti veľkou stigmou a napriek tomu, že za to nemohli, ich rodina zavrhla, manželia si našli niekoho iného a zobrali so sebou aj deti.
