Pracovali ste s utečencami po celom svete. Majú utečenci rovnaké potreby?
„Utečenci nie sú nejaký odlišný živočíšny druh, nie sú z Marsu, sú to ľudia. Každý človek potrebuje v prvom rade prežiť. Medzi mnou a niekým, z koho sa stal utečenec, v tomto nie je rozdiel. Ďalšou vecou sú práva. Samozrejme, ľudia, ktorých vytlačili z domovov, prišli o svoje práva, o majetky, o domovy. V tomto je hlavný rozdiel medzi nami a utečencami, ináč sú to rovnakí ľudia ako my.“
Ktoré práva sú pre nich najdôležitejšie?
„V prvom rade majetkové, keď ste na ceste, zanechávate za sebou všetko a často si to niekto privlastní alebo zničí. Dôležité sú tiež občianske práva. Ináč sú na tom rovnako ako my, len sme si utečencov presunuli do osobitnej kategórie, do ktorej ich radíme, až kým sa nevrátia domov. Sú pritom veľmi odlišní.
Albert Einstein bol utečencom, označovali ho celý život za utečenca? Žil v plastových stanoch? Nežil, bol bohatý a rešpektovaný. My si pojem utečenec automaticky spájame s chudobou a s potrebou nakŕmiť ho.“
Kilian Kleinschmidt (55)
Kilian Kleinschmidt pomáhal ako zamestnanec OSN utečencom v Sudáne, v Somálsku, na Srí Lanke či v Pakistane. Od roku 2013 viedol rok tábor Zataari v Jordánsku, druhý najväčší utečenecký tábor na svete. Po 25 rokoch práce pre OSN založil vlastnú konzultačnú firmu a pôsobí aj ako poradca rakúskeho ministerstva vnútra pre utečencov.
Platí, že väčšina utečencov sa chce vrátiť domov?
„Ľudia sa predsa v exile menia, možno sa už nechcú vrátiť, aj keď sa vojna u nich doma skončila. Einstein nechcel ísť domov, chcel pokračovať vo výskume, a tak to môže byť pri všetkých. Prakticky jedinou krajinou, ktorá sa k tomu stavia správne, je Kanada. Každému prichádzajúcemu dajú občianstvo a môže tam ostať až do smrti. Alebo ísť domov, ak potom túži. Ľudia sa presúvajú odnepamäti, napríklad Benátky sú mestom utečencov pred barbarmi, ktorí plienili Európu v prvom tisícročí. Hovoril im vtedy niekto, aby sa vrátili na pevninu? Nie.“
Viedli ste tábor Zaatari pre sýrskych utečencov v Jordánsku. Medzi utečencami boli napríklad majitelia fabrík, ktorí mali predtým luxusný život a zrazu sa dostali na jednu úroveň s ostatnými krajanmi. Ako dlho trvá, kým si človek zvykne na pocit, že už nie je pánom svojho osudu a potrebuje pomoc?
„Je to pre nich veľmi ťažké. Každý, kto príde do humanitárneho systému, dostáva rovnaké jedlo, rovnaký stan. Samozrejme, pri krízových situáciách to treba takto robiť. Keby bolo teraz zemetrasenie v Bratislave, na niekoľko dní by všetci skončili v rovnakých stanoch.
Veľmi skoro však vidno rozdiely, niektorí by mali kreditné karty s peniazmi a začali by vznikať rozdiely. Bohatí ľudia čím skôr opúšťajú tábory, chodia do lepších domov, do hotelov, starajú sa o seba sami. Aj v Zataari sme videli, že ľudia, ktorí si to mohli dovoliť, odchádzali inam.“
Ako dlhodobý život v takýchto táboroch vplýva na ľudí?
„Len si predstavte, že by ste museli jesť stále to isté, sprchovať sa v rovnakých priestoroch ako ostatní. Ľudia prichádzajú o svoju jedinečnosť, o časť ľudskosti. Stávate sa len číslom, jedincom s pohlavím a vekom, ktorého treba nakŕmiť. Ak máte chorobu, pôjdete k lekárovi. Nič viac. Nepozerajú sa na vaše meno, čo máte radi.
Takto v súčasnosti funguje humanitárna pomoc nielen v krízových situáciách, ale často aj po dvadsiatich rokoch. Musíme zmeniť pohľad. Niektorí vedia podnikať, tak ich nechajme podnikať. V Zataari máme ľudí, ktorí otvorili obchody, jeden muž investoval asi dvestotisíc dolárov do veľkého supermarketu.“
Majetky nechávajú vo vlasti, ako sa teda dostanú k takým peniazom?
