Aj v najväčšom teple zvykla nosiť dlhé rukávy. Na svoje ľavé predlaktie sa nechcela dívať - bolo na ňom tetovanie, ktoré nechcela mať na očiach. Prišla k nemu ešte ako dievča. Ona a jej dve sestry patrili medzi jedenásť tých, ktorí spomedzi štyristo deportovaných detí z ich regiónu prežili holokaust.
Simone Veilová (13.7.1927 - 30.6.2017) sa po vojne vrátila do Francúzska. Vyštudovala jednu z najprestížnejších škôl na svete, stala sa sudkyňou a neskôr ministerkou, ktorá vo Francúzsku pretlačila zákon o povolení interrupcií.
Bola prvou ženou, ktorá predsedala Európskemu parlamentu - a podľa prieskumov jednou z najobdivovanejších osobností Francúzska.
Obrázky, náreky
Rodáčka z Nice bola najmladšou zo štyroch detí. Maturitnú skúšku zložila v marci roku 1944 - len pár dní predtým, ako ju nacisti deportovali. Spolu so sestrou a mamou ju Nemci poslali do koncentračného tábora v Osvienčime, neskôr do tábora Bergen-Belsen.
Sestry oslobodili v januári roku 1945, matka však tábor neprežila. Len niekoľko dní pred oslobodením zomrela na týfus. Čo presne sa stalo otcovi a bratovi, sa Simone nikdy nedozvedela.
“Aj o šesťdesiat rokov neskôr ma stále mátajú obrázky, zápachy, náreky, poníženie, údery a obloha plná dymu z krematórií,” povedala v televíznom interview v roku 2005 podľa AFP.
Po návrate do Francúzska začala Simone - vtedy ešte Jacobová - študovať na elitnej univerzite Sciences Po v Paríži. Stretla svojho budúceho manžela, vydala sa, porodila troch chlapcov - a rozhodla sa nasledovať najdôležitejšiu radu, ktorú jej podľa nej dala jej matka. Ak má byť žena nezávislou, musí pracovať.
V roku 1956 sa stala sudkyňou. A už v roku 1970 prvou ženou, ktorá sa postavila na čelo francúzskej Súdnej rady.
Loading
...Vždy dráma
Keď v sedemdesiatych rokoch francúzske feministky spustili kampaň, ktorou chceli dosiahnuť legalizáciu interrupcií, Simone Veilová sa postavila do čela hnutia.
Ministerkou zdravotníctva sa stala vo vláde vtedajšieho premiéra Jacquesa Chiraca v roku 1974.
“Bola som sudkyňou, zdravie nebolo hlavnou témou mojej existencie, no po dlhom váhaní som to prijala” povedala raz v rozhovore podľa Le Monde. “Hovorila som si: ‘Bože, do čoho som sa to namočila?’”
Francúzsko interrupcie legalizovalo v roku 1975.
“V prvom rade by som sa s vami chcela podeliť o presvedčenie ženy - je mi ľúto, že toto Národné zhromaždenie, takmer výlučne tvoria muži,” povedala vtedy pri vystúpení vo francúzskom parlamente. “Žiadna žena sa k potratu neuchýli s ľahkým srdcom. Stačí ženy počúvať. Je to dráma a vždy to aj bude dráma,” pokračovala.
V Národnom zhromaždení si vyslúžila množstvo negatívnych ohlasov - ponižovali ju, uťahovali si z nej, nadávali jej, nakoniec však návrh prešiel.
Zákon, ktorý legalizáciu ukotvuje, sa nazýva “la loi Veil”, teda Veilovej zákonom. Dodnes je považovaný za základný kameň sekularizmu a práv žien vo Francúzsku.
Loading
...Nekompromisný humanizmus
Tu však politická kariéra Simone Veilovej neskončila - v rokoch 1979 - 1982 bola predsedníčkou Európskeho parlamentu, neskôr členkou francúzskej Konštitučnej rady.
Simone Veilová bola jednou z najrešpektovanejších žien francúzskej politickej scény.
“So Simone Veilovou Francúzsko stráca jednu zo svojich najvýznamnejších osobností,” napísal na Facebook prezident Emmanuel Macron. “Jej nekompromisný humanizmus kovaný hrôzou z táborov z nej spravil večného spojenca najslabších a rezolútneho nepriateľa akéhokoľvek politického kompromisu s krajnou pravicou. Francúzsko Simone Veilovej vyjadruje svoju vďačnosť.”
Loading
...
