Aký bol vás život v Sýrii v 60. rokoch?
„Na začiatku 60. rokov som bol na strednej škole a od roku 1965 som študoval matematiku, fyziku a chémiu. Podieľal som sa tiež na časopise, ktorý uverejňoval poviedky a písal o literatúre. Ten neskôr zakázali.“
Sýria bola pomerne rozvinutou krajinou, ale vždy išlo o diktatúru bez slobody prejavu či politického života. Ako sa žilo intelektuálovi v tomto prostredí?
„Vždy tam vládol režim, ktorý prežíval od prevratu k prevratu. Paralelne tam fungovali dve diktatúry. Diktatúra klanu, ktorý je veľmi silný v arabskej spoločnosti a kontroluje všetko od narodenia po smrť – správanie, morálku, sexualitu, svadbu, výchovu detí.
Potom tam bola brutálna diktatúra armády, ktorá oberala spoločnosť o slobodu a jednotu. Pre mňa bolo nemožné, aby som ostal ticho.
Užíval som si život v Damasku, užíval som si aj ľúbostné aféry, no vždy potichu. Vstúpil som do komunistickej strany, ale veľmi skoro som ostal znechutený zo stalinistických postojov v tejto nezmyselnej strane, čo ma viedlo k dezilúzii.
V Európe je nepredstaviteľné, že by klan viedol aj komunistickú stranu, vedenie sa tam dedilo v rámci rodiny.“
Čím môže byť pre Trumpa Sýria Čítajte Rafik Schami (70)
- Je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov migrantskej literatúry v Nemecku. Sýrsky kresťan z vlasti ušiel, keď mal 25 rokov. Pôvodne bol chemik, no od roku 1980 začal písať o živote imigranta v Nemecku aj o pomeroch doma v Sýrii a o bežnom živote arabskej rodiny. V súčasnosti sa vyjadruje k sýrskej vojne a k utečeneckej kríze. Vo vydavateľstve Zelený Kocúr mu čoskoro v slovenčine vyjde kniha Sofia. Pre SME dal rozhovor cez e-mail.
Čo bol váš dôvod na emigráciu?
„Trpel som práve pod cenzúrou a neustále mi hrozilo zatknutie. Keď som doštudoval v roku 1970, nastala tretia katastrofa – povinná vojenská služba na dva roky. Potom som sa sklamal v láske, po čom sa definitívne utiahol do exilu.“
Aké boli vaše prvé skúsenosti s Nemeckom a jeho integračnou politikou?
„Prišiel som ako akademik a na úvod som žil v študentskom a turistickom meste Heidelberg.
Cudzinecký úrad mi neustále pripomínal, že nie som súčasťou nemeckej spoločnosti. Nechcem by však príliš tvrdý na nemeckú integračnú politiku, predsa len mi tu umožnila desaťročia žiť v mieri. To je výdobytok demokracie.
Existuje niekoľko prípadov úspechu tejto politiky, ale celkovo sa dá povedať, že integračná politika zlyhala v tom, že sa nepodarilo postaviť most medzi islamom a kresťanstvom. Preto aj v uliciach stúpa počet žien so šatkami, ktoré ešte v 80. rokoch bolo vidno len málokedy. Ja som však len zriedka zažil, že by ma diskriminovali pre môj pôvod.“
“Asad musí odísť, rovnako aj jeho režim s 15 tajnými službami, ale alíjovci a iné náboženské skupiny musia byť súčasťou obnovy krajiny. Musíme sa poučiť, o tom už roky píšem. Aby sme vystreli ruky, odvážili sa odpustiť si, bez odpustenie nemôžeme vybudovať demokraciu.
„
Rastie počet prípadov diskriminácie v posledných rokoch, keď hromadne prichádzajú utečenci?
„Nie, aj keď tu máme francúzsky Národný front, Alternatívu pre Nemecko alebo neokonzervatívcov a neonacistov. Nemecko prijalo takmer milión utečencov a demokracia je napriek tomu silnejšia ako kedykoľvek predtým. Rovnako aj kancelárka Angela Merkelová je veľmi populárna.“
Sú sýrski utečenci, ktorí teraz do Nemecka prichádzajú, pripravení integrovať sa? Stretávajú sa s diskrimináciou?
