(zdroj: SME/MM)PARÍŽ, BRATISLAVA. Ak by ste ešte pred rokom tvrdili, že v máji 2017 sa francúzskym prezidentom stane Emmanuel Macron, asi by vás nebrali príliš vážne.
Odvtedy sa však ukázalo niekoľko vecí, ktoré ho nakoniec na vrchol dostali. Udalostí, ktoré zásadne zmenili podobu francúzskej politiky, no zároveň neumožnili, aby krajinu ovládla krajná pravica.
Koniec socialistov?
Socialistická strana je od 70. rokov jedným z dvoch hlavných pilierov francúzskeho politického systému. Do tejto pozície ju dostal legendárny Francois Mitterand, ktorý v krajine vládol štrnásť rokov (1981 až 1995), socialistom je aj odchádzajúci prezident Francois Hollande.
Práve s Hollandovou érou sa však môže spájať koniec silného postavenia tejto strany.
Hollande bol výnimočne nepopulárny, jeho popularita nepresahuje ani desať percent. Aj keď sa nakoniec rozhodol nekandidovať, strane to nepomohlo, stiahol ju so sebou. Jej kandidát na prezidenta Benoit Hamon získal len 6,3 percenta, čo je pre jednu z dvoch hlavných strán v krajine obrovským fiaskom.
Socialisti sú, navyše,veľmi rozdelení. Hamon reprezentuje krídlo, ktoré je ľavicové ešte aj na pomery socialistov. Aj keď v primárkach presvedčil straníkov, mimo ich prostredia už hlasy nezískal.
Hlasy mu odobral krajný ľavičiar Jean-Luc Mélenchon, stredovejší socialisti zas hlasovali za centristu Emmanuela Macrona. Toho priamo či nepriamo podporil aj Hollande či expremiér Manuel Valls, ktorého Hamon v straníckom súboji porazil.
Ak majú socialisti ako strana prežiť, musia uspieť v júnových parlamentných voľbách.
