Pred sto rokmi, dvadsiateho deviateho mája roku 1917, sa manželom Josephovi a Rose narodilo druhé dieťa – John Fitzgerald. Po ňom prišlo na svet ďalších sedem ratolestí.
Rose si viedla denník o synových detských chorobách bez toho, aby tušila, že dokumentuje zdravotný stav budúceho amerického prezidenta.
John Fitzgerald Kennedy sa stal tridsiatym piatym mužom na čele Spojených štátov amerických. Charizmatický líder, ktorý si medzi ľuďmi rýchlo získal popularitu, pričinil sa o zákaz jadrových skúšok a tragicky zahynul rukou atentátnika.
Na sté výročie Kennedyho narodenia prinesie kanál Viasat History sériu programov. Zmapujú jeho cesty nacistickým Nemeckom, skúsenosti z boja v druhej svetovej vojne aj slávne manželstvo s módnou ikonou Jackie.
Ustavične choré dieťa
“Dokážem posúdiť, na čo si ľudia môžu trúfnuť. Viem, že máš všetky kvality, aby si zvládol aj náročnú cestu. Nečakám priveľa ani nebudem sklamaný, ak sa ukáže, že nie si žiaden génius. Myslím si však, že z teba môže byť užitočný človek a občan so správnym úsudkom.
„
Meno dostal po matkinom otcovi, Johnovi Francisovi Fitzgeraldovi, ktorý bol bostonským starostom. Napriek tomu ho v útlom detstve volali Jack. Všetci jeho starí rodičia boli potomkami katolíkov, ktorí do USA emigrovali z Írska.
Rose si viedla podrobný denník o všetkých svojich deviatich deťoch. Zaznamenávala doň každú drobnosť, vrátane čísiel topánok, aké mali v určitom veku. Podľa tohoto zápisníka bol malý J.F. Kennedy náramne chorľavý chlapec. Čierny kašeľ, osýpky, kiahne...
Nemal ani tri roky, keď ochorel na šarlach. Joseph mal strach, že jeho syn zomrie, no po mesiaci obáv sa Johnovi konečne uľavilo.
Aj dlho po tom však jeho zdravotný stav robil rodičom starosti. V biografii Johna Fitzgeralda stojí, že Kennedyovci si časom zo synovej chatrnej imunity začali robiť žarty. „Na tvoju krv by sa ani komár nemal ulakomiť, ak si nechce privodiť istú smrť.“
Synovia ambiciózneho otca
Deti Kennedyovcov boli húževnaté, v čom ich otec výdatne podporoval. Synov ešte o čosi viac. Mal na nich veľké nároky, a tiež očakával, že budú vo všetkom úspešní. No občas zašla chlapčenská súťaživosť priďaleko. Napríklad v deň, keď sa John a jeho starší brat Joe rozhodli pretekať na bicykloch. Súťaž skončila zrážkou, z ktorej Joe vyviazol bez škrabanca, zatiaľ čo John potreboval dvadsaťosem stehov.
Medzi kamarátmi bol obľúbený. Otcovi robil radosť svojimi záľubami, v ktorých sa snúbili intelektuálne koníčky i šport. Dokonca niekoľko športov – tenis, futbal, basketbal i golf. Už ako študent odoberal denník New York Times, vtedy písaný mimoriadne komplikovaným jazykom.
Otec videl v Johnovi potenciál, nechcel ho však do ničoho nútiť. Raz mu poslal vľúdny, no predsa nástojčivý list: „Dokážem posúdiť, na čo si ľudia môžu trúfnuť. Viem, že máš všetky kvality, aby si zvládol aj náročnú cestu. Nečakám priveľa ani nebudem sklamaný, ak sa ukáže, že nie si žiaden génius. Myslím si však, že z teba môže byť užitočný človek a občan so správnym úsudkom.“ Ktovie, akú úlohu zohrali otcove formálne slová, keď sa John „Jack“ Fitzgerald prihlásil na Harvard, kde starší Joe už študoval.
Prečo Anglicko spalo
Ich otec sa v roku 1937 stal americkým veľvyslancom v Anglicku. Do Británie s ním odišli všetci, okrem Joea a Johna. Tých Joseph permanentne informoval o dianí za oceánom.

Po predĺženej návšteve Európy v roku 1939 sa John F. Kennedy rozhodol napísať dizertačnú prácu o tom, prečo nebola Británia pripravená vzdorovať nacistickému Nemecku.
Neskôr vyšla v knižnej podobe pod názvom Prečo Anglicko spalo. Keď Joe a John ukončili štúdium, narukovali k americkému námorníctvu. JFK velil hliadkovacej torpédovej lodi v Tichom oceáne, ktorá sa dostala pod paľbu Japoncov.
Dvaja Kennedyho spolubojovníci pri útoku zahynuli a John utrpel vážne poranenie chrbtice. Napriek bolestiam viedol preživších námorníkov na blízky ostrov, odkiaľ ich po šiestich dňoch zachránili.