
PARÍŽ, BRATISLAVA. Na rozdiel od takých krajín, ako napríklad Mali či Vietnam, Alžírsko nebolo francúzskou kolóniou. Bolo priamo súčasťou krajiny a aj preto mnohých Francúzov prekvapilo, keď sa miestni Arabi začali búriť. Nasledujúca vojna viedla k nezávislosti Alžírska a aj k vzniku takzvanej piatej Francúzskej republiky.
V roku 1958 totiž kontrolu nad Alžírskom prebrala od civilistov armáda. V Paríži vládla nestabilná vláda, v parlamente bolo mnoho strán. Politici sa preto báli, že by sa alžírskym vzorom mohli inšpirovať ďalší generáli a vykonať prevrat.
Z dôchodku sa preto k moci vrátila legenda odporu voči nacistickej okupácii Charles de Gaulle. Prepísal francúzsku ústavu a založil súčasný politický systém, už piatu Francúzsku republiku.

Neodvolateľný prezident
Francúzi si svoje republiky rátajú od revolúcie v roku 1789. Striedali sa obdobia monarchie a relatívnej demokracie, každý systém sa v niečom líšil od tých predchádzajúcich.
Ten súčasný je systém silného prezidenta, ktorý je prakticky neodvolateľný. Spovedá sa priamo občanom, nie poslancom.
Je silný v zahraničnej politike, je hlavným veliteľom armády. Vymenúva premiéra, no ten na vládnutie potrebuje podporu poslancov. A to je dôvod, prečo sa francúzskemu systému hovorí poloprezidentský.
Kohabitácia
- 1986 až 1988 – socialistický prezident Francois Mitterand a pravičiar Jacques Chirac.
- 1993 až 1995 – socialistický prezident Mitterand a pravičiar Édouard Balladur.
- 1997 až 2002 – pravicový prezident Jacques Chirac a socialistický premiér Lionel Jospin.
Parlamentné voľby sa tradične konajú krátko po prezidentských. Je to preto, aby bola väčšia šanca, že prezident a väčšina poslancov budú z rovnakej strany.
Nie je to však samozrejmé, tri opačné prípady sú známe z minulosti, keď ešte funkčné obdobie prezidenta trvalo päť rokov a obdobia sa tak neprekrývali.
Takzvaná kohabitácia najdlhšie trvala v rokoch 1997 až 2002, v čase prezidentovania pravičiara Jacqua Chiraca, premiérom bol vtedy socialista Lionel Jospin.
Chirac tak nevedel zastaviť ľavicové reformy socialistov, ktorí napríklad skrátili pracovný čas na 35 hodín týždenne. Chirac toto obdobie označoval za vládnu paralýzu.
Toto by sa mohlo stať v prípade víťazstva ktoréhokoľvek z tohtoročných prezidentských kandidátov, keďže žiaden nemá za sebou stranu silnú v parlamente.
Národný front Marine Le Penovej má v súčasnosti len dvoch poslancov, v júnových voľbách zrejme získa vyšší počet, ale od väčšiny bude mať zrejme ďaleko. Hnutie En Marche! Emmanuela Macrona zatiaľ ako politická strana ani neexistuje.
Extrémne opatrenie
Prezident síce môže obísť parlament a vládnuť dekrétmi. Toto opatrenie sa však považuje za extrémne a De Gaulle ho využil len počas krátkeho obdobia cez alžírsku vojnu o nezávislosť. „Je nepredstaviteľné, že súčasné Francúzsko by sa k tomu vrátilo,“ uviedol pre SME Jim Shields, odborník na francúzsku politiku z birminghamskej univerzity v Astone.
Prezident tiež môže vymenovať svojho premiéra aj bez väčšiny v parlamente, no riskuje tým vyslovenie nedôvery vláde a tým aj rozpustenie celého Národného zhromaždenia. „Nevidím možnosť, ako by mohol prezident dlhodobo vládnuť, ak by nemal oporu v parlamente,“ dodáva Shields.