
PARÍŽ. Na cintoríne pri malom kamennom kostole v dedine Colombey-les-Deux-Églises, si Charles de Gaulle, vodca protinacistického odporu počas druhej svetovej vojny a zakladateľ moderného Francúzska, užíva pozornosť, ktorá je venovaná len „veľkým mužom“ dejín.
Turisti prechádzajú cez jeho dom, obdivovatelia skláňajú hlavu nad hrobom muža, ktorý z Francúzska urobil celosvetového politického hráča. Teraz je však Francúzsko, ktoré vybudoval, a jeho postavenie vo svete, ohrozené.
V nedeľňajších voľbách Francúzi odpovedajú aj na otázku, ktorá sa počas ich života objavila len zriedka. O podstate francúzskeho národa, kam patrí a ako by sa mal riadiť.
V hre je aj postavenie Francúzska v rámci Európy. Krajne pravicová Marine Le Penová a krajný ľavičiar Jean-Luc Mélenchon vidia budúcnosť Francúzska mimo Európskej únie, čo bolo donedávna nepredstaviteľné.
V čase, keď rastú politické extrémy, nič nie je isté a už vôbec nie zachovanie súčasného stavu.

Sčasti prezident, sčasti monarcha
Keď v roku 1958 zakladal De Gaulle takzvanú Piatu republiku, poloprezidentský systém, ktorý je v platnosti doteraz, svojim krajanom sľuboval najmä politickú stabilitu. V roku 2017 sa zdá, že táto stabilita sa už takmer úplne vytratila. Nech vyhrá ktokoľvek, čoskoro sa môže začať diskusia o hlbších štrukturálnych zmenách.
De Gaulle – čiastočne prezident, čiastočne monarcha – sa snažil vládnuť tak, že prekonával stranícke spory a tento model sa väčšinou snažili napodobňovať aj jeho nástupcovia. Analytici však upozorňujú, že sa to v posledných rokoch zmenilo.
„Nedávni prezidenti boli príliš stranícki a príliš zasahovali, najmä Nicolas Sarkozy a Francois Hollande,“ hovorí Sudhir Hazareesingh, ktorý prednáša o francúzskej politike na Univerzite v Oxforde a o De Gaullovi napísal knihu. „De Gaulle veril, že prezident by mal viesť a vládnutie by malo ostať na vláde.“
Pre mnohých sa však v posledných rokoch dostali na povrch chyby tohto systému, ktorý dáva veľké právomoci vláde bez významných možností kontroly. Sarkozyho zásah v Líbyi v roku 2011 aj Hollandove protiteroristické opatrenia boli prípadmi, keď prezidenti presadili svoju vôľu bez opory v parlamente.
Najmä v domácej politke vyznieva trochu neobvykle aj to, že prezident je prakticky neodvolateľný, i keď jeho vláda prekonáva negatívne rekordy v popularite. „Napríklad Hollanda podporuje len päť až desať percent občanov a stále je na čele krajiny,“ pripomína Patrick Weil, francúzsky odborník na imigráciu a občianstvo. „Nemá proti sebe žiadnu skutočnú protiváhu, ľudia toto už nechcú.“
“Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí.
„
Netradiční kandidát sa k nemu hlásia
Na čele prieskumov sú síce kandidáti netradičných strán, ktorí vedú kampaň s prísľubom zásadnej zmeny krajiny, no v posledných dňoch sa aj tí hlásia k De Gaullovmu odkazu.
Marine Le Penová, ktorej Národný front vznikol v 70. rokoch minulého storočia na základe odporu voči De Gaullovmu súhlasu s alžírskou nezávislosťou, teraz v kampani hovorí, že jej protekcionistický prístup k ekonomike je rovnaký, ako mal De Gaulle. Analytici tvrdia opak.
Macron zašiel ešte ďalej. Na poslednom predvolebnom mítingu v Paríži sa bývalý investičný bankár a minister hospodárstva prezentoval ako nástupca milovaného „generála“. „Rovnako ako Charles de Gaulle som si vybral to najlepšie z ľavice, to najlepšie z pravice a aj to najepšie zo stredu!“ povedal Macron a nasledoval potlesk jeho priaznivcov.

Cintoríny plné nenahraditeľných ľudí
Zakladateľ súčasného Francúzska vo svojich memoároch napísal, že ho vždy motivovala „istá predstava Francúzska“ a jeho krajina sa bez ohľadu na okolnosti musí mieriť „vyššie a byť hrdá“. „Francúzsko nemôže byť Francúzskom bez svojej majestátnosti,“ napísal De Gaulle.
V kampani, kde sa spájajú ostré spory medzi dvomi politickými protipólmi s hnevom voličov, sa vízia Charla de Gaulla a stabilita, ktorú sľuboval, ocitajú v najväčšom ohrození od roku 1958. V konečnom dôsledku nemusí prežiť.
„Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí,“ znie De Gaullov slávny výrok. A práve jeho predstava Francúzska môže čoskoro k nemu pridať v priestore spomienok na minulosť.
Autor: James Mcauley