Minulý týždeň zahynulo pri útoku v Južnom Sudáne sedem humanitárnych pracovníkov. Je pomáhanie ľuďom rizikové povolanie?
„Určite áno. No vždy to prekoná radosť z toho, že môžete pomáhať. Posledné tri až štyri roky, odkedy sa začala vojna o nezávislosť, zabili vyše sedemdesiat humanitárnych pracovníkov. No je dôležité hovoriť najmä o miestnych, ktorých tam umierajú desaťtisíce.“
Do Južného Sudánu ste prvýkrát prišli už v roku 2005. Ako sa odvtedy krajina zmenila?
„Keď som tam prišiel prvýkrát, neboli tam cesty, nič. Dnes cesty existujú. Od vyhlásenia nezávislosti sa toho zmenilo veľa.
No po tom, ako v roku 2013 vypukla vojna, sa situácia zhoršila. Predtým tu existovala aspoň nejaká sloboda vyjadrovania, no dnes sa boja vyjadrovať aj cirkvi. Duchovných odsudzujú, týrajú, dokonca niektorých zabíjajú.“
Katastrofa, za ktorú môžu ľudia: Južný Sudán hladuje, pomoc blokujú bojovníci Čítajte Je zložité tam fungovať ako kňaz?
„V niektorých častiach krajiny sa dá pracovať, niekde je to nemožné. Mnohé kostoly a cirkvi sú zatvorené, ľudia odtiaľ utiekli a odišli s nimi aj kňazi a rádové sestry. Humanitárna aj duchovná pomoc sa tak sústreďuje do hlavného mesta Juba a aj naši pracovníci potom chodia na výjazdy mimo mesta.“
Ako sa k humanitárnej pomoci stavia juhosudánska vláda? Podporuje ju alebo robí byrokratické prekážky?
„Situácia je veľmi skreslená, keďže aj správy, ktoré o krajine podáva OSN, monitoruje vláda. Minulý rok tu zahynulo niekoľko novinárov, hovorí sa o tom, že telefóny sú odpočúvané. Novinári tak môžu do médií napísať asi dve percentá toho, čo sa tu naozaj deje.
V niektorých regiónoch bolo kedysi deväť farností, dnes je osem z nich zatvorených. Nikto nehovorí o tom, kam odišli miestni farári a sestry. Možno odišli do Ugandy či do Kene. Vláda hovorí o tom, že v krajine je mier, no ten sa končí päť kilometrov za Jubou. Náš tábor je asi osem kilometrov od Juby a nie vždy sa cítime bezpečne.
Vláda dokonca obmedzuje prítomnosť zahraničných vojakov, ktorí chránia humanitárne organizácie. Takisto opakujú, že podporujú mimovládne organizácie, no tento mesiac zvýšili poplatok za víza pre humanitárnych pracovníkov na 10-tisíc dolárov. Ak by spolupracovali, toto by sa nedialo. Je to zložité a v médiách realitu nevidno.“
Aká bola vaša motivácia založiť utečenecký tábor na okraji Juby?
Tehlička
Občianske združenie SAVIO každoročne organizuje verejnú zbierku Tehlička. Tento rok finančné prostriedky využijú pomoc pre desať škôl v Južnom Sudáne, ktoré navštevuje vyše 4600 detí z utečeneckých táborov.
„Do krajiny som prišiel ešte pred vojnou, predtým medzi sebou bojovali kresťania a moslimovia.
Teraz, bohužiaľ, kresťania zabíjajú kresťanov. Nikdy som neplánoval zakladať tábor, no v decembri 2013 po vypuknutí vojny k našej farnosti v jednu noc prišlo asi tritisíc ľudí, ktorí boli v ohrození.
Nechali sme ich prespať v kostole a v školách. Je ťažké vrátiť sa, takže postupne zostávali v stanoch a počet sa zvyšoval.
Otvárali sme školy a ďalšie budovy. Nikdy sme to nezamýšľali, no dnes je takýto tábor veľmi potrebný. Dnes tam žije asi 18-tisíc ľudí, počty však narastajú. Vyše 90 percent sú ženy s deťmi, mužov je len časť.“
Ako vyzerá bežný deň vo vašom tábore?
