Záber na mužské ruky. Hodinky na ľavom zápästí, v jednej ruke britva, v druhej nástroj na jej ostrenie. V pozadí hrá tango.
Kamera zaostrí na ich majiteľa. Muž má v ústach cigaretu a sústredene pozoruje činnosť rúk. Zamračí sa, vyskúša ostrosť britvy, vyjde na balkón. Zdvihne hlavu a zahľadí sa na oblohu - noc je jasná, na nebi je len zopár oblakov a mesiac v splne.
Dotkne sa sediacej ženy. Prstami jej roztvorí ľavé oko. Priloží naostrenú britvu - a potiahne.
Tak vyzerá úvodná scéna filmu, o ktorom sa dodnes hovorí ako o najvýznamnejšej snímke surrealistickej kinematografie. Vizuálna agresivita, nelineárne plynutie času, krv, šok, no v prvom rade - pocit, akoby ste sa ocitli v šestnásťminútovom čiernobielom sne, v ktorom sa nerozpráva - a volá sa Andalúzsky pes.
Kto však čaká, že v ňom uvidí psa alebo Andalúziu, zostane sklamaný.
Krátkometrážny film dostal svoje meno práve preto, že s andalúzskym psom nijako nesúvisí. Režisér Luis Buñuel a jeho priateľ a spolupracovník Salvador Dalí jednoducho radi robili bláznivé veci - a možno preto si zvolili pre prvé premietanie filmu 1. apríl roku 1929.
Diela, ktoré boli príliš surreálne aj pre Dalího Čítajte Žiadne vysvetlenie
Pocit diváka, že sa ocitol v sne, nie je náhodný - inšpiráciu naň Buñuel s Dalím skutočne našli počas spánku.
Louis Buñuel raz v parížskej reštaurácii pri obede priateľovi porozprával o tom, čo sa mu snívalo - “ako oblak rozrezal mesiac, akoby britva rezala ľudské oko”, píše Meredith Etheringtová-Smithová v biografii Salvadora Dalího Stálosť pamäti.
Španielsky maliar Dalí sa s ním zas podelil o sen, v ktorom mu po ruke liezlo množstvo mravcov - motív, ktorý sa v jeho obrazoch opakuje pomerne často, a ktorý sa objaví aj v Andalúzskom psovi.
