Každý novinár a editor by mal ísť za hranicu svojich každodenných povinností, hovorí MARTHA MENDOZA, jedna zo štyroch reportérok, ktoré v roku 2016 získali Pulitzerovu cenu za verejnú službu so svojou investigatívnou reportážou Plody mora od otrokov (Seafood from Slaves).
“Ako novinári sa často pýtame: kedy by sme mali odložiť blok a pero alebo kameru a pomôcť človeku, o ktorom píšeme?
„
Novinárky svojou prácou pomohli vyslobodiť viac ako 2000 otrokov, ktorých držali na nútených prácach v thajskom krevetovom priemysle.
Martha Mendoza na začiatku apríla prichádza na Slovensko a na verejných prednáškach bude hovoriť o svojej práci, ale aj o tom, ako dnes vyzerá otroctvo a obchod s ľuďmi a ako k tejto téme majú pristupovať novinári.
Výsledkom vašej práce je aj to, že v USA prešiel zákon, ktorý zakazuje predaj výrobkov, ktoré vyrábajú otroci. Stovky ľudí sa dostali z otroctva na slobodu. Čo z toho je najdôležitejšie pre vás osobne?
"Ako novinárka sa vždy snažím urobiť všetko, čo môžem, a seba samej sa vždy pýtam, ako môžem prispieť k pozitívnej zmene. V tomto prípade je ňou 2000 oslobodených otrokov, tucet páchateľov skončilo za mrežami, ich lode za milióny dolárov skonfiškovali a s podnikaním skončili. Hovorilo sa o tom aj v Kongrese, na súdoch sú žaloby a legislatíva sa mení. Niektoré z najväčších firiem v odvetví sa zaviazali, že vyčistia svoje dodávateľské reťazce. Veľké americké firmy tvrdia, že aj keď tu boli podozrenia, nebolo ich čím podložiť. To sa po článku od AP zmenilo."
Ako ste sa k dostali k téme novodobého otroctva?
"Už desiatky rokov bolo verejným tajomstvom, že na mori pracujú otroci a že podmienky, v ktorých žijú a pracujú, sú obzvlášť zlé v Thajsku. Boli tu vládne, mimovládne a aj novinárske správy, ale problémy stále pretrvávali. Náš tím si preto stanovil (a splnil) dva ambiciózne ciele: nájsť otrokov, ktorí boli stále v zajatí napriek tomu, že firmy tvrdili opak, a presne zdokumentovať cestu konkrétneho nákladu kreviet, ktoré vylovili a spracovali otroci, až do obchodov konkrétnych reťazcov. Aby žiadna firma nemohla tvrdiť, že to nie je jej problém. Vôbec sme netušili, že nájdeme celý ostrov otrokov. Trvalo nám niekoľko mesiacov, kým sme sa dostali do Benjiny, čo je odľahlý indonézsky ostrov, ktorý je neprístupný niekedy celé týždne a mesiace, ak je more rozbúrené. Tam ľudia z AP objavili stovky otrokov z Barmy, niektorí boli pozatváraní v klietkach, niektorí pochovaní pod falošnými menami na miestnom cintoríne. Tam sa začal celý príbeh."
Ako prebieha práca na takom veľkom projekte? Koľko ľudí sa na nej podieľa?
"Tento projekt sa začal v roku 2014 a trvá dodnes. Na mori sú stále ľudia, ktorí tam pracujú nedobrovoľne, a plody mora, ktoré ulovia, skončia na tanieroch Američanov a Európanov. Náš tím pozostával zo štyroch novinárok - Esther Htusanovej, Margie Masonovej, Robin McDowellovej a mňa - a našej editorky Mary Rajkumarovej. My sme robili reporting. Do celého projektu však bolo zapojené desiatky ľudí, ktorí robili na webstránkach a videách, pripravovali fotky a popisky k nim, boli tam právnici, štandardní editori a ďalší."
Vedeli ste hneď od začiatku, ako sa to rozrastie?
"To sme ani netušili. Nevedeli sme si ani predstaviť, kam nás to zavedie. V to ráno, keď úrady v Benjine začali oslobodzovať ľudí, mi Robin zavolala o piatej. Bežala som zobudiť svoje deti, aby som im mohla povedať: „Otroci už sú slobodní!“
Novodobé otroctvo sa týka aj Slovenska. Obeťami sú napríklad ľudia z chudobných osád. Čo by ste poradili novinárom, ktorí sa týmto problémom chcú zaoberať? Na čo si majú dať pozor?
