BRUSEL. Magdalena Dzieszková má 55 rokov a už desať rokov žije v Bruseli. Pred rokom, 22. marca 2016, sa znovu narodila. Prežila výbuch v metre na stanici metra Maelbeek.
Magdalena pracuje pre belgické firmy, ktoré poskytujú upratovacie služby. Aj v ten deň ráno mala namierené na jednu z adries vo štvrti Heysel.
V rozhovore pre TASR priznala, že väčšinou chodieva do práce skôr, už okolo 8.00 h ráno, v tento deň si však povedala, že má dosť času a dopriala si doma ešte kávu.
Tá ju mohla stáť život, ak by sa v súprave metra č. 5 posadila o dva vozne dopredu.
Vo vozni s atentátnikom
Iná občianka Poľska - Janina Panasewiczová (61) také šťastie nemala. Bola vo vozni, do ktorého na Maelbeeku presadol Khalid Bakraoui. Samovražedný atentátnik.
Aj jej meno je vyryté na pamätnej doske, ktorá v priestoroch stanice Maelbeek pripomína tragickú udalosť z 22. marca 2016.
"Zrazu sa ozval výbuch. Všetko zhaslo, nastala tma. Plač detí, dvere sa otvorili, ľudia vybiehali, rodičia s deťmi, nevedela som čo sa deje," spomína Magdalena.
"Ani sa vlastne nepamätám ako som sa ocitla vonku. Nepamätám..."
Na ulici Arts-Loi, do ktorej ústi východ z metra, bol podľa jej slov chaos. Krik, plač, zranení ľudia.
"Na chvíľu som sa nevedela ani pohnúť," priznáva a zdôrazňuje, že sa to nedá porovnať s tým, keď človek sleduje takéto hrôzy v televízii.
Utekala domov
Z európskej štvrte sa Magdalena vybrala domov. Pešo. Niekoľko kilometrov, do štvrte Auderghem.
"Môj osobný rekord," smeje sa po roku, ale potom dodáva: "Prišla som domov, dala som si sprchu a až potom som sa rozplakala."
To už vedela, že pred atentátom v metre boli aj dva výbuchy na bruselskom letisku Zaventem.
Magdaléna spomína, že netrvalo dlho a začala dostávať odkazy z Poľska, od rodiny a známych, či je v poriadku.
Telefóny nefungovali, iba SMS správy. Synovi, ktorý žije v Poľsku odpísala, že je v poriadku, že bola v inej súprave metra. "Nechcela som ich vystrašiť," spomína.
Neskôr sa priznala synovi, avšak jej starí a chorľaví rodičia to nevedia dodnes.
Musela prekonať strach
Po marcových atentátoch jej prvá cesta do Poľska bola letecky z letiska Zaventem.
"Musela som prekonať strach," tvrdí Magdalena. Rovnako ako prekonala strach z metra, do ktorého dlho odmietala nasadnúť.
A aj potom, neskôr, to vraj bolo akési zvláštne: ľudia so strachom v očiach, každý si všímal, kto má so sebou aký batoh.
"Aj teraz, keď si občas sadnem do metra, sa mi vracajú chvíle z toho rána. Ale nesmiem sa poddať strachu. K útokom môže dôjsť aj vo vlaku, v električke, všade... Ináč by som v Bruseli vôbec nemohla fungovať," opisuje situáciu Magdalena.
Po roku od útokov už bežne vystupuje z metra aj na stanici Maelbeek. Má neďaleko byt, kde chodí upratovať.
Prítomnosť vojakov v uliciach Bruselu a v priestoroch metra jej dáva pocit bezpečia, ale ak sa dá, vyhýba sa veľkým obchodným centrám a preplneným námestiam. Pre istotu.
