HAVANA. V tomto podniku sa dredatý Jahsal cítil doma. V bare v centre Havany hralo reggae, tancovalo sa, on sedel na bare pri lacnom rume a hovoril o svojom živote. Paradoxne, väčšinou o tom, ako sa na domácej Kube doma necíti.
Je černoch, čo aj na Kube znamená o niečo nižší stupienok na spoločenskom rebríku, že má väčšiu šancu, že skončí v kolobehu chudoby a kriminality. Sám si tým zamlada prešiel, teraz má už takmer štyridsať rokov a vedie príkladný život, dušuje sa.
Z toho kolobehu ho dostalo reggae, hovorí spokojne. No chcel by uniknúť úplne, preč z ostrova, kde nevidí svoju budúcnosť, kde ho nikdy nebrali ako úplne rovnocenného. „Život máme len jeden, nechcem si ho celý minúť tu. Chcel by som žiť v Amerike,“ zasníva sa.
Jahsal, meno mu vybral otec, ktorého fascinovala arabská kultúra, je tesárom, na ostrove má manželku aj s dvomi deťmi. Pre ne dve by chcel lepší život. Taký, aký tam už našlo mnoho Kubáncov.
“Mladí už stratili schopnosť uvažovať ináč, všetko je to pre nich len o tom, ako čo najskôr odísť. Je to kombinácia strachu a nezáujmu. Ľudia sa boja režimu, ale tvária sa, že ich to nezaujíma, aby si sami pred sebou ospravedlnili svoju nečinnosť.
„
Státisíce ľudí na úteku
Do Spojených štátov od revolúcie v roku 1959 ušli státisíce ľudí, najprv išlo o strednú a vyššiu vrstvu, známa je kríza z roku 1980, keď desaťtisíce ľudí na pôde peruánskej ambasády žiadali, aby mohli odísť.
Diktátor Fidel Castro vtedy prekvapujúco súhlasil, do Spojených štátov naraz previezli 120-tisíc Kubáncov, no vraj až desatina z nich boli kriminálnici a pacienti s duševnými chorobami, ktorých režim pri tejto príležitosti prepustil.
V súčasnosti žijú v Spojených štátoch asi dva milióny ľudí s kubánskym pôvodom. Ostrov prišiel o mnoho vzdelaných ľudí, tí najchudobnejší si totiž cestu nemohli dovoliť. Práve na týchto exilantov sa spoliehajú mnohí disidenti, keď hovoria o svojej predstave postcastrovskej Kuby. Vrátia sa s peniazmi a vedomosťami, ako posunúť krajinu dopredu.
