Kde ste boli, keď zomrel Fidel? A prečo na tom vôbec nezáleží

Kubánska diktatúra nie sú len vládnuci bratia. Je to skupina ľudí odtrhnutá od obyčajných ľudí, ktorá okolo seba vytvára neslobodný režim.

Život pod všadeprítomným dohľadom Fidela Castra. (Zdroj: SITA/AP)

HAVANA. Keď v klube na okraji Havany koncom novembra v piatok o polnoci vyhlasovali, že Fidel Castro zomrel, ľudia sa začali smiať. Mikrofón mal totiž v ruke miestny komik a tri či štyrikrát musel zopakovať, že tentoraz nevtipkuje a myslí to vážne.

V dave bol aj Gorki Águila, líder zakázanej kubánskej punkovej skupiny Porno para Ricardo. Ten uveril, až keď informáciu počul v telefóne od známeho. „Práve sme boli na odchode,“ spomína Lia Villaresová, útla, hnedovlasá gitaristka Gorkiho skupiny.

„Gorki vošiel do autobusu smerujúceho domov a začal kričať, že Fidel zomrel. Nikoho to nezaujímalo.“

Bolo to ako v rozprávke o vlkovi, ktorého pastier neustále ohlasuje, a v momente, keď skutočne prichádza, už dedina nereaguje. Castro bol pre Kubáncov prakticky mŕtvy už od roku 2006, keď sa vzdal moci v prospech brata Raúla. A falošná správa o jeho smrti tiež prišla už mnohokrát.

V autobuse bol však jeden vojak. Prstami naznačil pištoľ, priložil ich k Águilovej hlave a dal mu tak najavo, že má stíchnuť. Práve sa začínal deväťdňový smútok za otcom kubánskej revolúcie.

„Na deväť dní zakázali alkohol a ten majú Kubánci veľmi radi. Keď už režim prežije toto, prežije všetko,“ hovorí Villaresová s úsmevom.

Režim bez ideálov

Smeje sa, no jej rozprávanie hovorí o Kube, ktorá uviazla v dezilúzii. Režimu ľudia neveria, no boja sa proti nemu postaviť. Ideály sú minulosťou, rovnako ako viera vo Fidela Castra, či v jeho brata Raúla. Otázkou súčasnosti je, ako prežiť. Kde zohnať jedlo a ďalšie nutné veci. Na protesty nemajú ľudia čas ani energiu.

Kubánsky režim je vyhorený, prežíva len vďaka sile a vďaka tomu, že mnohí ľudia iný spôsob života nepoznajú a ani si neuvedomujú, že by mohla prísť zmena. Sloboda je pre nich vzdialená, 90 kilometrov cez more, je to niečo, čo ich čaká, ak by sa im splnil sen o ceste do Spojených štátov, nie niečo, čo očakávajú doma. Doma chcú prežiť a možno raz...

V mnohom to pripomína 70. alebo 80. roky v Československu. Aj vtedy sa zdalo, že socializmus je navždy a treba sa mu prispôsobiť. Aj vtedy ľudia prestali sledovať politiku a sústredili sa na svoje rodiny, dúfali, že možno sa jedného dňa dostanú cez hranice. Až prišiel rok 1989.

Na Kube majú každý obchod, úrad či nemocnica svoj povinný výtlačok Che Guevaru alebo Fidela Castra s revolučnými heslami. Aj v Československu sa ľudia v 70. a 80 rokoch správali podobne. Obchodník si do výkladu vylepil plagát s heslom o zjednotení všetkých proletárov.

Prečo to urobil, pýtal sa v slávnej eseji Moc bezmocných zo 70. rokov Václav Havel. „To heslo mu priviezli z podniku spolu s cibuľou a mrkvou a on ho dal do výkladu prosto preto, že sa to tak už roky robí, že to robia všetci, že to tak musí byť,“ odpovedal si.

Nazval to posttotalitný systém, ľudia si už natoľko zvykli, že režimu vyhovuje aj bez toho, aby ich o to explicitne požiadal.

Ako sa to Castrovi podarilo?

Ako sa vôbec z Fidela Castra stal taký symbol, že jeho smrť sa stala hlavnou témou svetových médií na niekoľko dní a to aj napriek tomu, že moci sa vzdal už pred viac ako desiatimi rokmi?

Ako si mohol tento možno charizmatický líder vybudovať dojem bojovníka za slobodu? Už viac ako polstoročie nedal svojim občanom právo rozhodnúť slobodne o tom, kto im má vládnuť, a ľudí, ktorí žiadali čo i len minimálne slobody, posielal do väzenia.

Pre bežných Kubáncov nie je režim na smiech, ako keď o svojich zážitkoch s tajnými, nocami strávenými vo väzbe a niekedy absurdných výsluchoch rozpráva Lia. Ignorujú ho, alebo sa ho boja. Najčastejšie oboje. Vtipy o castrovcoch sa nehovoria, a ak, tak len v súkromí. Na verejnosti nepotrebuje Fidel ani meno, stačí povedať El a každý vie, že hovoríte o „milovanom“ Comandantem.

Ako sa Castrovi podarilo vybudovať u mnohých ľudí na Západe, mnohých intelektuálov nevynímajúc, imidž zástancu ľudu a nezávislosti Kuby?

Tento imidž mu nepokazil ani fakt, že Castrova Kuba bola vždy od niekoho závislá, najprv od Sovietskeho zväzu a potom od Venezuely, keď túto pomoc nedostávala, na ostrove vypukol hlad a problémy s dodávkami potravín či energie. Zahraničná pomoc sa skončila, teraz sa snaží prežiť vďaka turizmu.

Kuba ostala skanzenom komunizmu, kde by sa dali robiť prípadové štúdie o tom, prečo plánovaný systém nefunguje, prečo umelé udržiavanie „rovnakej“ životnej úrovne vedie v skutočnosti k chudobe pre všetkým, a ako to dlhodobo vplýva na mentalitu ľudí.

Kuba sa otvára pre turistov, no mimo vychodených chodníčkov ostáva svojským skanzenom diktátorského režimu, ktorý bol vo väčšine sveta porazený, no stále sa k nemu upierajú obdivné pohľady mnohých.

Ľudia, ktorí chvália Castrovcov, nevedia, kto boli v skutočnosti Fidel Castro či Che Guevara, boli to masoví vrahovia. V Amerike vidia diabla a stačí, ak sa niekto vyjadruje proti nej, už ho uznávajú. Skutočného diabla však máme u nás na Kube.

Lia Villaresová, kubánska aktivistka

Prosperita verzus fakty

Kuba si vybudovala obraz stabilnej krajiny v prostredí latinskoamerickej chudoby. Občanom síce ponúka bezplatné zdravotníctvo či prístup k školstvu, no napríklad gramotnosť bola jedna z najvyšších v regióne už pred Castrovou revolúciou.

Ani čísla nenaznačujú, že by Kuba bola na tom výnimočné dobre, alebo že by bola regionálnym lídrom. Podľa Indexu ľudského rozvoja, ktorý každoročne zverejňuje OSN, je Kuba na piatom mieste spomedzi latinskoamerických krajín, celosvetovo je 67.

V demokratickom indexe, ktorý zostavuje think-tank magazínu Economist, je za rok 2016 Kuba na 128. mieste, horšie ako Niger, Venezuela, či dokonca Bielorusko.

Sloboda tlače na ostrove prakticky neexistuje, rebríček v tomto ohľade zostavujú Reportéri bez hraníc a Kuba je takmer na samotnom dne, 171. z 180 hodnotených štátov. Pre porovnanie, Slovensko je v tomto rebríčku dvanáste.

Americký think-tank Nadácia pre mier zostavuje každoročne rebríček takzvaných zlyhávajúcich štátov. V tomto sa Kuba umiestnila na 114. mieste, čo je pomerne dobré. Čím vyššie miesto, tým viac štát zlyháva v uspokojovaní potrieb svojich občanov. Slovensko je 144.

Pri štatistických údajoch je kľúčový aj fakt, že oficiálna priemerná mesačná mzda na Kube je menej ako 25 dolárov. Samozrejme, z toho sa vyžiť nedá, väčšina príjmov Kubáncov tak ostáva v šedej až čiernej zóne.

Kuba sa síce otvára, no stále nepúšťa svojich ľudí slobodne na internet. Musia vyhľadávať verejné miesta s wifi, kde internet, samozrejme, kontroluje štátostrana. Mnohí tak ostávajú odrezaní od sveta.

Nevedia, o čom hovoria

Kto je za toto zodpovedný? Na Kube sa nehovorí o konkrétnych lídroch, aj kým Fidel Castro ešte žil, bol už skôr maskotom a starostlivo budovaným lákadlom na turistov, ako skutočným nositeľom moci. Jeho brat Raúl Castro je síce prezidentom, no keď miestni hovoria o režime, myslia skupinu ľudí, ktorá sa síce zaštíťuje revolúciou, no v skutočnosti im ide len o udržanie moci a vlastných výhod.

„Títo ľudia nevedia, kto boli v skutočnosti Fidel Castro či Che Guevara, boli to masoví vrahovia,“ hovorí Villaresová o „hrdinoch“ svojej vlasti. „V Amerike vidia diabla a stačí, ak sa niekto vyjadruje proti nej, už ho uznávajú. Skutočného diabla však máme u nás na Kube.“ Pri týchto slovách už úsmev na perách nemala.

Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Média pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prieskum Focus: Vládne strany oslabujú

Smer stratil takmer dve percentá. Do parlamentu by sa dostalo aj KDH.

DOMOV

Politika, biznis, vplyv. O čo ide oligarchom v médiách

Odborník hovorí, že oligarchovia médiá skupujú kvôli svojim záujmom.

BANSKÁ BYSTRICA

V Banskej Bystrici otvorili najmodernejšiu autobusovú stanicu na Slovensku

Dopravná časť je v testovacej prevádzke.

Neprehliadnite tiež

Svet

Trumpove výroky o Iráne sú podľa Chameneího lacné a hlúpe

Americký prezident vo svojom prejave označil Irán za skorumpovanú diktatúru a vražedný režim.

Svet

Únia poskytne viac peňazí na pomoc Iračanom

Eurokomisár pre humanitárnu pomoc zdôraznil, že koniec vojenskej kampane v Mósule znamená začiatok novej fázy medzinárodnej podpory pre Irak.

Svet

Ahoj demokracia, skandovali počas protestu Katalánci. Na referende trvajú

Španielsky premiér Mariano Rajoy sa katalánskym politikom vyhráža, že ak sa referenda nezrieknu, môžu prísť k ešte väčšej ujme.

Svet

Iránsky azylant v Nemecku zastavil viac ako 240 vlakov

Pokúšal sa vzbudiť záujem politikov.