O tom rytme odborníci dodnes hovoria ako o začiatku novej éry. Je tým najnapodobňovanejším bítom posledných desaťročí, v miernych obmenách sa v piesňach objavil už vyše tísickrát. Jeho stopu nájdete v nahrávkach interpretov od Georga Michaela cez speváčku Sinead O’Connorovú až po množstvo rapperov.
Originálny rytmus, o ktorom sa dodnes hovorí ako o bíte, čo stvoril hip-hop, pôvodne trval len dvadsať sekúnd. Zaznel v piesni Jamesa Browna menom Funky Drummer. Bicie sólo začína na požiadavku speváka, ktorý odráta bubeníkovi štyri doby. V tej chvíli rytmus v piesni vybuchne - hudobník sa hrá, bítom sa rozpráva so spevákom, experimentuje. Nahral ho bubeník Clyde Stubblefield (18. 2. 1943 - 18. 2. 2017).
Vlakové koľaje aj továrne
Už ako chlapec registroval rytmus, donekonečna sa opakujúce zvuky. Vyrastal totiž v meste Chattanooga - významnom železničnom uzle v americkom štáte Tennessee. Dôležitú križovatku ciest predstavuje dodnes, zvuky vlakov aj tovární v meste začujete aj teraz.
“Bola tam jedna továreň, ktorá vyfukovala vzduch - pop-BUM, pop-BUM, a ten narazil o hory a vrátil sa ako ozvena,” zaspomínal si raz podľa New York Times Stubblefield. “A vlakové koľaje - klik-klak, klik-klak. Šesť rokov som to všetko počúval a hral proti tomu na bicie.”
Už ako tínedžer hral plynule a s radosťou, čoskoro sa tak Clyde Stubblefield rozhodol, že sa hudbou bude živiť. Presťahoval sa do väčšieho mesta, hrával s miestnymi neznámymi umelcami, hľadal, s kým sa mu bude pracovať najlepšie.
Jamesa Browna stretol, keď mal dvadsaťdva rokov. Netrvalo dlho a odrazu cestoval spolu s jeho kapelou - získal v nej totiž stále miesto.
Niečo vymyslíme
Clyde Stubblefield s Jamesom Brownom spolupracoval ako jeden z jeho dvoch hlavných bubeníkov dovedna šesť rokov.
Zahral si s ním aj na jeho najznámejších nahrávkach - spolupracovali pri albume Cold Sweat, Say It Loud - I’m Black and I’m Proud či známom Sex Machine. So spevákom vystupoval aj na niekoľkých ikonických koncertoch, napríklad na tom, ktorý sa uskutočnil po smrti Martina Luthera Kinga Juniora či na demonštráciách proti vojne vo Vietname.
Najviac sa však preslávil práve dvadsaťsekundovým sólom v piesni Funky Drummer.
“Sedeli sme v štúdiu, chystali sa na skúšku, a myslím, že keď som si všetko pripravil, len som si začal niečo hrať,” povedal o vzniku známeho rytmu pre hudobný magazín Rolling Stone. “Pridala sa k tomu basová linka, pridala sa gitara a jednoducho sme mali rytmus. Povedali sme si, že ak sa to Brownovi bude páčiť, niečo s tým vymyslíme.”
Ak máte pozorné ucho, bít Clydea Stubblefielda začujete vo viac ako tisícke piesní - no napriek tomu zaň nikdy nedostal ani cent. Keď sa pieseň nahrávala, nik ho oficiálne nenahlásil ako tvorcu, autorské práva mu tak nikdy neprináležali.
Ďakoval mu Prince
“Celý život som o peniazoch len rozmýšľal,” povedal raz Clyde Stubblefield podľa Washington Postu. Dlhodobo sa potýkal s finančnými problémami, rapídne sa zhoršili s jeho slabnúcim zdravím. Amputovali mu prst, diagnostikovali rakovinu, vybrali obličku.
Kvôli nevyhnutným lekárskym úkonom sa dostal do dlhu 90-tisíc dolárov. Smútiť kvôli tomu, že vďaka bítu, ktorý vymyslel, mohol zarobiť mnohonásobne viac, nič neriešilo - dlh potreboval splatiť.
Peniaze mu daroval spevák Prince. Bubeníka požiadal, aby o dare mlčal, Stubblefield o ňom po prvý raz prehovoril až minulý rok po Princovej smrti.
Desaťtisíce mu daroval, pretože veril v to, že Stubblefield zmenil hudbu. Dvaja muzikanti sa nikdy nestretli.
