Trikrát ste boli v Iraku, chystáte dokumentárny film, ďalší z Donbasu nedávno premietali aj na festivaloch. Vždy vás lákali konflikty?
"Odkedy som objavil fotografiu, najviac som sa našiel v dokumente. Obdivoval som mnohých svetoznámych fotografov a predstavoval som si, aké to bude, keď raz budem fotiť konflikt. Mal som tak dlhodobú psychologickú prípravu. Potom prišla vojna na východnej Ukrajine. Chvíľu som bol apatický, pretože som začínal s prácou kameramana v televízii a chcel som mať normálny život. Po roku som si uvedomil, že to je niečo, čo chcem robiť a preto som z televízie odišiel. Navyše, dostať sa do Donbasu bolo pomerne lacné a jednoduché. Odvtedy sa venujem tejto téme.”
V Iraku ste sa dostali do prednej línie pri oslobodzovaní Mosulu. Ako sa krajina počas tých troch návštev mení?
“Pôvodne som chcel ísť do Sýrie, lenže už vtedy boli napäté vzťahy medzi kurdskými jednotkami v sýrskej Rojave a kurdskými jednotkami na severe Iraku. Nedalo sa prejsť cez sýrsku hranicu, prípadne by ma nepustili naspäť. Nakoniec som zostal v Iraku, išiel som do okolia Sindžáru, kde Islamský štát na jezídoch spáchal genocídu. Po roku sa spojili rôzne kurdské batalióny a celú oblasť oslobodili. Keď som v Sindžáre natáčal v júni, žilo tam sedem rodín, pred dvoma týždňami ich bolo už tristo. Život sa tam vracia. No kým v júni nebol problém sa tam pohybovať, teraz sme už mali zákaz po zotmení opúšťať kemp tajnej polície, pretože sa začali roztržky medzi komunistickou kurdskou stranou YPG a konzervatívnymi demokratmi (PDK) Masúda Barzániho. Je dosť pravdepodobné, že keď sa vyrieši konflikt s Islamským štátom, začne sa nová kurdská občianska vojna.”
Kurdský tankista na prednej línii. (zdroj: Juraj Mravec ml.)
Mŕtvy kurdský vojak, ktorý zahynul počas oslobodzovania mestačka Fazalya blízko Mosulu. (zdroj: Juraj Mravec ml.)
Kurdskí pešmergovia sa zhromaždili okolo tela mŕtveho tankistu. (zdroj: Juraj Mravec ml.)Do Mosulu ste sa však nedostali ako novinár, ale v podstate v utajení so slovenskými zdravotníkmi. Je to jediný spôsob, ako sa tam dalo dostať?
“Náhodou som aj vďaka zdravotníckej škole sv. Alžbety, ktorá v Kurdistane pôsobí, natrafil na Olivera Valentoviča. Zveril sa mi s plánom založiť vlastnú neziskovku, ktorá by sa špecializovala na podávanie prvej pomoci v najrizikovejších zónach konfliktu. Rozprávali sme sa aj o tom, že by som mohol nejakou formou ich prácu dokumentovať. Na front ich púšťali ako rešpektovaných zdravotníkov. Pri kontrole auta sa nás pýtali, či tu nie sú nejakí novinári, vystupoval som tam totiž ako medik. Tak som sa koncom októbra dostal do prednej línie na začiatku ofenzívy kurdských pešmergov na Mosul.”
Ako sa vám ako dokumentaristovi priamo na fronte pracovalo?
“Mal som predstavu, že budú mať nemocnicu, kde budú pracovať a raz či dvakrát za deň pôjdeme pozbierať ranených a odviezť ich naspäť. Nefungovalo to však tak - pohybovali sme sa priamo s línou, riešili zranených na mieste a až potom ich odvážali do nemocníc. Považujem to za jednu z najšialenejších vecí, ktoré som v živote spravil. Bolo to trochu nedobrovoľne, keďže som nevedel, ako to tam vyzerá, no naskytli sa mi možnosti na zaznamenávanie a rozhodol som sa, že zostanem.”
Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu Čítajte Nastalo veľa rizikových momentov či chvíľ, keď ste to chceli vzdať či vrátiť sa?
“Hneď ako som priletel do Erbilu, takmer som nespal. Medici sa ma cestou na front spýtali, či som pripravený na to, že možno zomriem. Viackrát sme sa ocitli pod paľbou z mínometu alebo guľometu. Môžeš tam hocikedy zomrieť, keď ťa zasiahne raketa, nepomôže ti nepriestrelná vesta. Keď som sa vrátil do Erbilu, mal som pocit, že som si zachránil život. Tam to bolo pohodlné a bezpečné, a nechcelo sa mi ísť naspäť do terénu. No ak by som nešiel, vedel som, že už by som to nikdy nemohol robiť. Celý život som po tom túžil, tak som sa zaťal a išiel s nimi znova.”
Začínali ste fotiť a natáčať v Donbase, potom prišiel Irak. Ako prebiehalo vaše zoznamovanie sa s týmito konfliktmi?
