Ustúpim len pred Bohom. Ako večný prezident Gambie však zistil, že to tak nebude

BANGUI, BRATISLAVA. Keď „večný prezident“ Gambie Yahya Jammeh minulý rok vyhlásil voľby, dúfal, že si len formálne potvrdí svoju moc. Nakoniec ich však prehral a pod tlakom okolitých krajín sa moci naozaj vzdal. Pri krajinách subsaharskej Afriky to nie je vždy samozrejmosťou, preto prípad tejto len dvojmiliónovej západoafrickej krajiny upútal aj celosvetové médiá.

Aký je príbeh tejto krajiny, ktorú mnoho ľudí v Európe nepozná, a tí, ktorí tam boli, väčšinou dovolenkovali v luxusných rezortoch pri brehoch Atlantického oceána?

Jedna z najstarších demokracií

Bývalá britská kolónia Gambia bola v minulosti jednou z najstarších demokracií na africkom kontinente. Posledných 22 rokov tu však vládol autoritársky prezident Jammeh. Ovládal jednu z najobávanejších tajných polícií v Afrike s prepracovanou sieťou agentov a udavačov.

Bol presvedčený, že nikto a nič ho vo funkcii prezidenta nemôže ohroziť. Až prišiel 1. december 2016 a vo voľbách ho porazil opozičný kandidát Adama Barrow.

Jammeh sa rozhodol, že výsledky volieb neuzná a novému prezidentovi odmietol odstúpiť úrad. V krajine hrozili nekontrolované demonštrácie, násilie a občianska vojna, ktoré mohli viesť k destabilizácii celého regiónu v západnej Afrike. Desaťtisíce ľudí začali v obavách o život utekať z Gambie do susedného Senegalu, ktorý obkolesuje celé gambijské územie.

Afrika zažila v posledných šiestich rokoch pády viacerých autoritárskych režimov, ktoré sprevádzali problémy a násilie pri preberaní politickej moci. Počas arabskej jari padol režim prezidenta Husního Mubaraka v Egypte či zvrhli dlhoročného líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího. Veľké protesty prebehli aj v dôležitých mestách iných africký štátov ako Somálsko, Džibutsko, Mauritánia či Západná Sahara.

Tieto udalosti mali silný vplyv aj na stabilitu ďalších štátov v subsaharskej Afrike. Napríklad v Mali hrozilo, že krajina prestane úplne existovať a rozpadne sa na malé územia ovládané islamistickými skupinami a kresťanský juh. Zabránil tomu až zásah medzinárodnej vojenskej aliancie pod vedením Francúzska.

Obavy medzinárodného spoločenstva, že politická kríza v Gambii môže prerásť do širšieho konfliktu a destabilizovať región západnej Afriky, preto boli a sú opodstatnené.

Gambijské voľby pomerne prekvapujúco vyhral Adama Barrow. (zdroj: SITA/AP)

Otroci a arašidy

Ústie rieky Gambie, ktorá sa vlieva do Atlantického oceána, sa po sporoch s Holandskom, Portugalskom a Francúzskom stalo definitívne britskou kolóniou na začiatku 18. storočia. Briti tu obchodovali najmä s otrokmi z afrického vnútrozemia, ktorých po rieke prepravovali k obchodným staniciam na pobreží oceána.

Tu ich naloďovali na európske otrokárske lode a v neľudských podmienkach prepravovali cez Atlantik na európske plantáže na Karibských ostrovoch, v Južnej alebo v Severnej Amerike.

V roku 1816 Briti založili v ústí rieky Gambia pevnosť Bathurst, dnes Banjul, hlavné mesto krajiny. Postupne ovládli celé povodie rieky v dĺžke asi 1100 kilometov a po zákaze obchodu s otrokmi tu, podobne ako Francúzi v susednom Senegale, presadili pestovanie podzemnice olejnej, respektíve arašidov.

Tie sa stali pilierom miestnej ekonomiky a vyvážali sa do Európy. Pestovanie arašidov ostalo dodnes jedným z ťažísk hospodárstva Gambie.

Nezávislosť od Británie získala Gambia v roku 1965 v dramatickom a komplikovanom období dekolonizácie afrického kontinentu. Úradným jazykom v krajine zostala angličtina. Vzhľadom na jej malé územie a obmedzené ekonomické možnosti však bola jej budúcnosť ako samostatného štátu veľmi neistá.

Najmä v susednom Senegale sa otvorene hovorilo o anexii Gambie. Aj v Senegale, aj v Gambii žili totiž rovnaké etnické skupiny, ocitli sa však v dvoch štátoch s odlišnými úradnými jazykmi - francúzštinou v Senegale a angličtinou v Gambii.

Súčasné hranice medzi Senegalom a Gambiou vznikli totiž na základe zmluvy medzi Francúzskom a Veľkou Britániou z roku 1889.

Gambia sa stala v roku 1970 samostatnou demokratickou republikou na čele s prezidentom Dawda Jawaraom. Ako prvý prezident vládol v krajine na základe demokratických volieb a s veľkou podporou obyvateľstva až do roku 1994.

Mafia z Banjulu

V roku 1992 patrila Gambia medzi najchudobnejšie štáty sveta. Vládna strana sa stala postupne nepopulárnou a podľa hlavného mesta si od obyvateľov vidieka vyslúžila prívlastok „mafia z Banjulu“.

V roku 1994 sa za pomoci vojenského prevratu dostal k moci 29-ročný vojenský dôstojník Yahya Jammeh. V krajine nariadil dočasný výnimočný stav bez opozície, počas ktorého prisľúbil nové slobodné voľby, ktoré sa konali v roku 1996 a Jammeh ich vyhral.

Jammeh sa postupne stotožnil s teóriu viacerých afrických diktátorov, že demokracia je vlastne iba tzv. „import Západu do Afriky“ a je v rozpore s africkými tradíciami, kde sa moc vždy odovzdávala na základe rešpektu. Budoval tak osobnú diktatúru.

Obnovil v krajine trest smrti ako nástroj na boj proti nepriateľom štátu. Dal popraviť niekoľko ľudí za vlastizradu, proti svojim politickým odporcom postupoval tvrdo a v prípade odporu na uliciach neváhal prikázať strieľať do davu protestujúcich.