Volali ho levom, medzinárodnou legendou medzi novinármi, jeho meno je nesmrteľné.
Nebol však len uznávaným žurnalistom - Ari Rath (6. 1. 1925 - 13. 1. 2017) mal priateľov v Rakúsku, Nemecku, Spojených štátoch aj na Slovensku a do všetkých spomínaných krajín chodieval prednášať a vyučovať. Neprestal ani po dovŕšení deväťdesiatky. Stále totiž cítil, že má čo povedať.
Ľudstvo sa stále nepoučilo, v jeho rodnom Rakúsku minulý rok takmer vyhral prezidentské voľby muž menom Norbert Hofer, ktorého stranu zakladali bývalí príslušníci SS a ktorého mnohí označujú za radikála. Aj preto Ari Rath cítil, že ani napriek vysokému veku nesmie prestať s rozprávaním svojho príbehu širokej verejnosti.
V roku 1938 totiž svoj domov na viedenskej Porcelánovej ulici musel nútene opustiť právu pre ideológiu, ktorá sa až znepokojivo podobala na tú Hoferovu.
Ako sa z najlepšieho dojiča kráv stala novinárska legenda Čítajte Z Viedne do kibucu
Keď nacistické Nemecko 12. marca 1938 anektovalo Rakúsko, Ari mal len trinásť rokov. Bolo jasné, že ako židovský chlapec v krajine zostať nemôže - v rámci detských transportov ho tak už čoskoro odviezli z Viedne do Palestíny. Samostatnosti sa naučil už dávno predtým, jeho matka spáchala samovraždu, keď mal malý Ari len štyri roky.
“Môj brat a ja sme boli rozmaznaní ako väčšina viedenských chlapcov, mysleli sme si, že napriek fašizmu sa nám nič nemôže stať,” povedal o detstve v dokumente Chlapci z Porcelánovej ulice. “Moja najväčšia starosť bola, ako sa vkradnúť do kina na film, ktorý nie je pre mladistvých."
V Palestíne ho čakal celkom iný život - v kibuci Hamadia sa venoval ťažkej manuálnej práci, študoval históriu aj ekonómiu. Strávil v ňom sedemnásť rokov.
Loading
...Nos na správy
Rathova novinárska kariéra sa začala v roku 1957 v denníku Jerusalem Post a trvala tri dekády. Posledných trinásť rokov pôsobil na poste šéfredaktora, o ktoré sa delil s kolegom Erwinom Frenkelom.
“Ari prišiel do Jeruzalemu študovať, k Postu sa pridal, aby si privyrobil,” hovorí Frenkel. “Okamžite sa stal významným členom tímu, vďaka konaktom mal nos na správy.”
Hovorievalo sa, že Ari Rath pozná v Izraeli vari každého vrátane zvučných mien, ako bol prvý izraelský premiér David Ben-Gurion či nedávno zosnulý exprezident Šimon Peres.
Dvojici šéfredaktorov sa už čoskoro podarilo z denníka spraviť noviny medzinárodného formátu - poctivo a zaujímavo písali o lokálnych záležitostiach v angličtine, pre diplomatické kruhy sa denník stal nevyhnutným čítaním. Liberálny izraelský denník presadzoval mierové riešenie konfliktu s Palestínou.
Ari Rath bol obľúbeným šéfom, ktorý redakčný tím vnímal ako vlastnú rodinu. Mladým novinárom veril a poskytol im veľa príležitostí, u starších zas nedovolil, aby sa z nich vytratilo nadšenie pre žurnalistiku. Rath sa nikdy neoženil, v istom zmysle mu tak jeho kolegovia skutočne boli rodinou.
Loading
...Nohami na zemi
Z Jerusalem Post odišiel v roku 1989. Odvtedy pôsobil na voľnej nohe - písal nezávislé články, prednášal, napísal i knihu, v ktorej opisuje svoj príbeh. V roku 2007 Ari Rath získal rakúske občianstvo a posledné roky trávil striedavo vo Viedni a v Jeruzaleme.
V Rakúsku sa napriek vysokému veku v posledných mesiacoch zúčastňoval na protestoch proti krajnej pravici - s nacistickou minulosťou krajiny sa nikdy nezmieril. Bol reálnym, hmatateľným dôkazom nie tak dávnej minulosti - príbeh jedného muža hovoril za milióny ďalších.
“Viedeň je všetko, len nie môj domov,” povedal Ari Rath v rozhovore pre SME v novembri roku 2015. “Je to miesto môjho narodenia. Stala sa zo mňa akási celebrita, ale ja chcem zostať nohami pevne na zemi. Nechcem sa obávať toho, čo príde. Stále kráčam dopredu.”
