Hovorí o tom, ako sa jeho detstvo zmenilo na rok prežitého pekla v zajatí. Ako z neho vyrábali stroj na zabíjanie, ktorý nerozmýšľa za seba, len si v hlave recituje verše z Koránu. A zabíja, najmä zabíja a nepýta sa. Rozpráva pomaly, stručne, akoby nezúčastnene.
Má dvanásť rokov a pri stretnutí s redaktorom SME sa predstavuje ako Adam. Nechce, aby sa verejne šírilo jeho meno. Bojí sa odvety z oboch strán – od Islamského štátu, z ktorého väznenia sa mu podarilo dostať, aj od vlastných jezídov, ktorí môžu mať pocit, že ešte stále verí v myšlienky násilného džihádu.
Neverí, ale priznáva, že to tak vždy nebolo. „S kamarátmi sme sa rozprávali o tom, že by sme už išli bojovať a zabíjať,“ priznáva hlasom bez emócií.
Z jezídskej rodiny
Adam pochádza z irackého Sindžáru z jezídskej rodiny. Stretávame sa s ním v utečeneckom tábore v irackom Kurdistane, kde žije s časťou rodiny. Na vyprahnutom mieste vzdialenom od väčších miest žije asi desaťtisíc ľudí natlačených v unimobunkách. Takmer všetko jezídi. Sú tu už dva roky a dúfajú, že čoskoro sa vrátia domov.
Adamova rodina sa hlási k ani nie miliónovému náboženstvu, ktoré prežíva na Blízkom východe tisícročia v menšine oproti moslimom aj kresťanom. Teroristi z Islamského štátu ich osobitne neznášajú, obviňujú ich, že uctievajú Satana.
Preto keď sa Islamský štát v roku 2014 rozrastal, jedným z terčov sa stal aj Sindžár, centrum jezídov ležiace pod posvätnou horou s rovnakým názvom.
„V augustovú noc nás zobudili, keď zaútočili, ušli sme na horu,“ spomína Adamov brat, ktorý takisto nechce zverejniť svoje meno. Tam strávili len deň, mnohí ich susedia sa tam schovávali mesiace, niektorí sú tam doteraz. Žili v obkľúčení, hladovali. Práve ich utrpenie sa stalo poslednou motiváciou spojencov letecky zasiahnuť proti džihádistom.
Adamova rodina sa vydala do Dohuku, jedného z troch centier irackého Kurdistanu, ktorý leží kúsok od Sindžáru. Po ceste narazili na skupinu jezídov, ktorých uniesol Islamský štát. A tak sa aj oni ocitli v rukách džihádistov.
