HAVANA, BRATISLAVA. Keď sa cez víkend slovenský premiér Robert Fico vyjadroval k úmrtiu Fidela Castra, obyvateľom Kuby vyjadril „úprimnú sústrasť“. Prezident Andrej Kiska si na rozdiel od neho zaspomínal na „smutných ľudí“, ktorých stretával na ostrove počas dávnejšej dovolenky.
Fidel zomrel v noci z piatka na sobotu vo veku 90 rokov.
Desaťročia vládol tvrdou rukou
Svetové ľudskoprávne organizácie dávajú za pravdu skôr Kiskovi.
Castro bol brutálny diktátor, má na svedomí tisícky obetí a z krajiny namiesto „ostrova slobody“ urobil čosi ako masové väzenie pre množstvo jeho obyvateľov, nielen disidentov.
Castrova Kuba mohla spustiť jadrovú vojnu. Čo by urobil Trump? Čítajte "V čase, keď sa iné krajiny v regióne zbavovali diktátorov, Kuba Fidela Castra pokračovala v potláčaní takmer všetkých občianskych a politických práv,“ tvrdí šéf americkej pobočky Human Rights Watch José Miguel Vivanco. „Castro tvrdou vládou a brutálnymi trestami pre disidentov udržiaval pevne v rukách svoj systém po celé desaťročia.“
Castro vládol Kube dlhých 47 rokov. Od zvrhnutia pravicového diktátora Fulgencia Batistu v roku 1959 až do roku 2006, keď de facto odstúpil z funkcie kubánskeho vodcu - aj keď ako prezident formálne skončil až o dva roky neskôr.
Vládu v krajine následne prebral jeho brat Raúl Castro, ktorý vedie Kubu dodnes.
“Mnohé z jeho (Fidelových) metód, ktoré presadzoval, zostali dodnes. Kubánska vláda svojich obyvateľov stále sleduje, bije a nezákonne zadržiava.
„
Stále neslobodná Kuba
Kuba ani pod Raúlovým vedením a ani po smrti Fidela nie je slobodnou krajinou. V minuloročnom rebríčku Reportérov bez hraníc sa v slobode médií umiestnila až na 169. mieste zo 180 krajín sveta.
Vláda stále kontroluje správy, aké môžu Kubánci čítať na internete, v tlači, aké knihy si môžu kúpiť i aké televízne správy naladiť.
„Mnohé z jeho (Fidelových) metód, ktoré presadzoval, zostali dodnes. Kubánska vláda svojich obyvateľov stále sleduje, bije a nezákonne zadržiava,“ zdôrazňuje Human Rights Watch.
Jedným z nich bol aj Oswaldo Payá, disident, ktorý na vlastnej koži pocítil brutalitu Castrovho režimu. Len v roku 2003 kubánske bezpečnostné sily zatkli 75 ľudskoprávnych aktivistov, novinárov a disidentov. Oficiálnym zdôvodnením najčastejšie bolo, že sú to americkí agenti.
„Bola to vojna proti mieru a proti pacifistom,“ zaspomínal si Payá v roku 2003 pre Washington Post. V júli 2012 zahynul počas záhadnej a dodnes nevyriešenej autonehody. Ľudskoprávne skupiny majú stále podozrenie, že to bol atentát, ktorý zorganizovali Castrovci.
Raúl Castro a Barack Obama. (zdroj: TASR/AP)Embargo ako zámienka
Kubánska ekonomika je na tom zle, v porovnaní s mnohými ďalšími krajinami regiónu však odborníci nachádzajú aj pozitíva. Podľa aktivistov je na tom Kuba z hľadiska ekonomického rozvoja, vzdelania a prístupu k zdravotnej starostlivosti relatívne dobre.
UNESCO zase oceňuje, že na ostrove je takmer stopercentná gramotnosť. V rebríčku Indexu ľudského rozvoja, ktorý meria ekonomickú kvalitu života v jednotlivých krajinách, sa Kuba vlani umiestnila na 67. mieste, tesne pod Srbskom.
Kubu zobral na milosť aj končiaci americký prezident Barack Obama, ktorý v roku 2014 spustil proces postupného rušenia desaťročia trvajúceho obchodného embarga. Odborníci tento krok privítali – najmä preto, že Castrovci tak stratili zámienku na hľadanie vonkajšieho nepriateľa.
"Castro embargo zneužíval ako zámienku na potláčanie legitímnych nárokov na reformovanie Kuby zvnútra,“ tvrdí Human Rights Watch.
Spočítať priame obete Castrovho režimu nie je ľahké. Odborník na problematiku Armando Lago pre Wall Street Journal toto číslo odhadol minimálne na 10-tisíc.
Ak sa však započítajú aj obete hladu, utopení utečenci snažiaci sa dostať na viac ako sto kilometrov vzdialené pobrežie Floridy a najmä desiatky tisíc vojakov, ktorých Castro posielal ako žoldnierov bojovať proti režimom v Afrike, číslo podľa neho presiahne aj hranicu stotisíc.
