PARÍŽ, DHÁKA. "V piatok v noci ste ukradli život výnimočnej bytosti, láske môjho života, matke môjho syna, ale nezískate moju nenávisť. Neviem, kto ste a ani to nechcem vedieť, pre mňa ste mŕtve duše."
Takýto emotívny odkaz pred rokom zanechal na facebooku Antoine Leiris útočníkom z Paríža, ktorí pri útokoch vo francúzskej metropole zabili 130 ľudí.
„Chcete, aby som sa bál, aby som sa na svojich krajanov pozeral podozrievavým pohľadom, aby som obetoval svoju slobodu a bezpečnosť. Zlyhali ste, ja sa nezmením,“ napísal.
Občas sa bojím a chcem všetko rozbiť
Predsa len sa zmenil, najmä v životných postojoch. „Sme tí, ktorí ostali, prenasledovaní nejakým tieňom, zjednotení presvedčením, že nemôžeme zomrieť druhýkrát,“ povedal nedávno pre agentúru AFP. Priznáva, že sa stal pre mnohých symbolom toho, ako sa treba postaviť k tragédii, „ale ja som len normálny človek. Sú dni, keď sa bojím, sú dni, keď chcem utiecť, keď chcem rozbiť všetko na kúsky ako každý iný“.
Zmenilo sa aj Francúzsko. V Paríži a iných veľkých mestách nasadili stotisíc ozbrojených policajtov, žandárov a vojakov.
Krajina, ktorá si zakladala na svojom sekularizme a uprednostňovaní ľudských práv, sa stala krajinou, kde sa z mimoriadneho stavu stal zákon, kde na moslimov pozerajú podozrievavo.
Zažila to Drisia, moslimka, ktorá pracovala pre firmu, ktorá spravuje tunel pod Mount Blancom. Skoro ráno jej zazvonil zvonček pri dverách. Najprv slušne, potom naliehavo.
