Vo vašom vystúpení na konferencii TEDx vysvetľujete, čo hovorí korán o ženách. Čo teda hovorí?
„Keď sa ma pýtali, či je islam kompatibilný s demokraciou, veľmi som sa rozosmiala. Existuje úžasné video, kde obalili Korán a Bibliu iným obalom a čítali z nich. Ľudia nevedeli rozlíšiť, čo je čo. Tie texty sú veľmi podobné. V skutočnosti ide o interpretáciu týchto textov a konanie podľa nich. Faktom je, že Korán posledných 1500 rokov čítali a vykladali len muži podľa toho, čo je pre nich ekonomicky a politicky výhodné.“
Je teda samotný Korán vrúcnejší voči ženám, ako si väčšina ľudí myslí?
„Vysvetlím to na príklade. Existuje veľmi známy verš, ktorý hovorí, že muž si môže zobrať štyri manželky, ak vie byť k nim spravodlivý, čo nikto nedokáže. Ako žena si to vysvetľujem tak, že žiadny muž nemôže mať viac manželiek, pretože žiadny muž nemôže byť spravodlivý. Muži to chápu tak, že môžu mať štyri manželky. Nemôžeme presne povedať, čo hovorí Korán o ženách, kým ho nezačneme interpretovať. Doteraz to robili len muži.“
Prečo len muži?
„Dôvod je rovnaký ako vo všetkých spoločnostiach, kde majú tradične prevahu muži.“
Formovali históriu islamu aj silné ženy?
„V histórii islamu je mnoho silných žien, niektoré sa pohybovali priamo v okolí proroka Mohameda a pomáhali mu pri presadzovaní viery. Prvú moslimskú univerzitu zakladala Fatima Fihrí, bola to úplne prvá univerzita na svete. Oxford a Cambridge len nasledovali jej príklad. Mnohí vedia, že moslimky boli v minulosti vplyvné, ale nevedia, do akej miery. Neprenášajú to do svojich súčasných životov a myslím si, že to ani nechcú robiť.“
Z pohľadu obyčajného Slováka je ukážkovým príkladom života moslimov Saudská Arábia, kde vládne wahhábizmus a ten sa odvoláva na úplné korene islamu. Ženy tam však nemôžu ani šoférovať.
„Toto nie sú korene islamu, ale ich zneužitie. Ženy boli od počiatku veľmi mocné, len túto moc im úmyselne zmenšovali. Duchovní a politickí lídri si týmto udržiavali viac moci pre seba. Toto nie je len otázka islamu, to isté sa deje aj v Európe či v Kanade. Prevláda patriarchálna spoločnosť, zakladá si na pravidlách, ktoré vytvorili muži. Preto môže Donaldovi Trumpovi prejsť aj to, keď o ženách hovorí tým najponižujúcejším spôsobom.“
Donald Trump je proti ženám, často aj proti moslimom. Oboje sa vás týka, ako to vnímate?
„Ja som antitrumpovec, nesúhlasím s jeho sexizmom ani vulgaritou. Obávam sa však toho, že žijeme v spoločnosti, ktorá sa čoraz viac polarizuje. Ľudia majú pocit, že je správne iného odsúdiť, ale takto svet nemôže fungovať.“
Keď cestujete po svete, máte pocit, že nenávisť voči moslimom je výrazne rozšírenejšia ako pred desiatimi rokmi?
„Nanešťastie to tak je.“
V Európe sa vedie spor o to, či by mali byť povolené burky či burkini. Z vášho pohľadu ide o voľbu ženy alebo jej osobné väzenie?
„Každá žena je iná, ak žije v demokratickej spoločnosti a oblieka si to, je to jej voľba. Nemali by sme hovoriť len o burkách, ale aj o tom, či je vhodné určovať, ako sa ženy môžu obliekať. V niektorých štátoch, ako je Irán, nútia ženy obliekať si hidžáb, inde, napríklad vo Francúzsku, sa ho snažia vyzliecť. Oveľa dôležitejšou otázkou teda je, prečo majú muži stále pocit, že majú právo rozhodovať o ženskom tele.“
Napríklad vo Francúzsku môžu voliť aj ženy, teda majú moc nad štátom, a napriek tomu podobné zákazy prechádzajú.
„Ale o burkinách sa nehlasovalo, rozhodli o tom len starostovia miest. Prečo by malo byť v poriadku, že môžu ženy obmedzovať? Z tohto pohľadu je Francúzsko rovnaké ako Saudská Arábia, prikazuje ženám, ako sa majú obliekať.“
Vyrástli ste v Kanade a keď ste mali pätnásť, presťahovali ste sa do Líbye. Prečo?
„Prišla som s mojou mamou, ktorá žila v Kanade tridsať rokov. Stará mama vážne ochorela, tak sme sa za ňou vrátili.“
Aký bol život tínedžerky v časoch režimu diktátora Muammara Kaddáfího?
„Normálny. V niečom to bolo bezpečnejšie ako teraz, v inom nebezpečnejšie. Nikdy som nehovorila o politike, ja som sa teda do nebezpečenstva nedostávala. V mnohom sa to podobalo na môj život v Kanade. Mala som len pätnásť, takže som chodila do školy, domov, stretávala som sa s priateľmi, jedla som... Jedlo sme mali úžasné.“
A potom začiatkom roka 2011 sa začala revolúcia. Čo ste vtedy prežívali?
„Bola som optimistická, stále som. Verila som, že Líbya sa môže stať demokratickou krajinou, a považovala som to za veľmi dôležité. Niektorí to až preháňali, verili, že o dva roky budeme demokraciou. Pripomínala som im, že takto to skrátka nefunguje. Ak sa pozriete na historické príklady, prechod z diktatúry na akýkoľvek iný systém, ktorý je často autokratický, trvá minimálne dve až tri generácie.“
Alaa Murabit (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)Videli ste v niektorých štátoch konkrétny príklad, kam by sa mala Líbya vydať?
„Ľudia chceli demokraciu, aj keď podľa mňa často nevedeli, čo to znamená. Žiadali sme ľudské práva, dobré pracovné príležitosti, dôstojnosť, možnosť hlasovať... Nikto nehovoril, že chcem byť ako napríklad Slovensko, nemali sme pred sebou žiadny konkrétny príklad.“
Líbya leží na pobreží Stredozemného mora, mohla by z cestovného ruchu profitovať podobne ako Egypt alebo Tunisko. Keď k tomu pridáme ropu, Líbya by mohla byť naozaj bohatou krajinou. Prečo nie je?
„A Líbya je pritom oveľa krajšia, ako spomínané štáty. Prečo nie je bohatá? Líbya bola kolonizovaná a potom prišla diktatúra. Za päť rokov sa nedá napraviť dvesto rokov vykorisťovania. V krajine stále žijú ľudia, ktorí nepoznali nič iné ako kolonializmus a diktatúru. Všade sa musíme pozrieť hlbšie na konkrétne problémy. Napríklad Slovensko, má zásadné problémy s ľudskými právami?“
V porovnaní s väčšinou iných štátov zásadné nemá.
„S kým to porovnávate? S Kanadou? So Švédskom? S Dánskom?“
Napríklad s Čínou, Barmou či Tanzániou.
„Barma je veľmi bezpečná krajina, ak nie ste moslimskí Rohingyovia. Mohla by som sa ja cítiť slobodne na Slovensku? Len dnes ráno ma dvakrát urazili.“
Ako?
„Na letisku mi povedali, že sa mám vrátiť domov. Pomyslela som si: Kam? Do Kanady? Ani neviem, kto to bol. V Barme som sa cítila oveľa bezpečnejšie. Keď sa však vrátime k Líbyi, každá krajina má svoju minulosť a tá formuje aj súčasnosť. Povedať, či sa Líbya v posledných piatich rokov vydala správnym alebo nesprávnym smerom, je priveľkým zjednodušovaním.“
Ak by sme sa spýtali náhodného človeka v Líbyi, či je to teraz pre neho lepšie. Ako by podľa vás odpovedal?
„Každý má iný názor. Bezpečnostná situácia je teraz oveľa horšia, ale predtým sme vôbec nemohli hovoriť o politike. Politika je v Líbyi veľmi dôležitá, nie je to ako na Slovensku, kde si môžete zvoliť kohokoľvek a pokračovať v bežnom živote. V Líbyi majú politici priamy vplyv na životy ľudí. Najmä na bezpečnosť. Mnoho politikov financuje milície, alebo majú podporu milícií.“
Ako sa žije pod kontrolou milícií?
„V každom meste je to iné. V niektorých milície nie sú, inde sú konkurenčné a bojujú medzi sebou. Ja som žila v meste Zavíjá a tam sa to stále mení. Chvíľu je konflikt a potom už nie je. Nikdy neviete, či sa niečo môže stať. Dá sa tam žiť, no treba si uvedomiť, že ide o konfliktnú zónu. Ceny sú teda o niečo vyššie, elektrina môže kedykoľvek vypadnúť, môžu vypuknúť boje, ktoré môžu zasiahnuť napríklad váš obchod. Pred desiatimi rokmi to nebola konfliktná zóna, ale diktatúra. Pre ľudí, pre ktorých je bezpečnosť najdôležitejšia, to bolo vtedy asi lepšie.“
Čo je podľa vás najdôležitejšie?
„Myslím si, že pre každého na celom svete je najdôležitejšie to, aby mohol rozvinúť svoj potenciál. Toto sa nedá v diktatúre ani v konfliktnej zóne. Oboje sú len súčasťou oveľa väčšieho problému a Líbya potrebuje oveľa viac času, aby sa stala demokraciou. Bude to ešte bolieť.“
