Deborah Nelson vyhrala Pulitzerovu cenu v roku 1997. Environmentálnym témam sa venovala počas celej kariéry. V roku 2014 Reuters vydal jej reportáž Water’s Edge, ktorá bola považovaná za prelomovú, pretože priniesla nový pohľad na klimatickú zmenu: nie na to, čo hrozí v budúcnosti, ale na to, čo sa deje už teraz. Deborah Nelson odpovedala na naše otázky pred svojou návštevou Slovenska koncom októbra.
V prieskume medzi novinármi, ktorý robil New York Magazine, novinári hovorili o klimatických zmenách ako o téme, ktorú mediá ignorujú, aj keď by nemali. Myslíte si to aj vy?
"Klimatická zmena je jednou z najväčších katastrof, ktorej ľudstvo čelí. Prichádza však pomaly, takže médiám trvalo dlho, kým si ju všimli. Okrem toho novinári nevedia, ako majú písať o environmentálnych témach. Médiá si túto tému už všimli, ale väčšinou sa sústreďujú len na najstrašnejšie predpovede, čo čaká Zem o sto rokov. To je, samozrejme, veľmi dôležité a treba to verejnosti pravidelne pripomínať, ale je tiež ťažké prinútiť ľudí rozmýšľať nad globálnym otepľovaním, keď ho vnímajú ako vzdialenú hrozbu. Pre priemysel a popieračov klimatických zmien je potom veľmi jednoduché zasievať pochybnosti o tom, či sú tie predpovede naozaj reálne. Mne sa zdalo dôležité pozrieť sa opačným smerom, do minulého storočia, a zdokumentovať klimatické zmeny, ktoré už nastali. Ukázať to, čo sa deje tu a teraz. Nielen v globálnom meradle, ale priamo ľuďom vedľa nás. Ak ľudia uvidia, čo sa už deje, a nemusia si len predstavovať to, čo sa má udiať v budúcnosti, budú to brať vážne."
Prečo novinári nevedia, ako majú písať o environmentálnych témach?
"Je veľmi dôležité vedieť odlíšiť dobrú vedu od zlej vedy, vedieť, akú váhu dať jednotliým štúdiám. Mnohí z nás nemajú dosť znalostí o vede a o štatistike. Mnohí novinári sa preto zľaknú envinronmentálnych tém. Ja som pracovala na viacerých projektoch založených na vede a dátach a musela som sa to naučiť. Nepovažujem sa za odborníčku, ale vždy sa snažím konzultovať s odborníkmi. Je naozaj potrebné, aby sa novinári naučili rozmieť vede. Preto aj teraz pripravujem kurz štatistiky pre študentov žurnalistiky."
Kde je hranica medzi žurnalistikou a aktivizmom?
"Táto otázka odstrašila mnohých novinárov od environmentálnych tém, ale faktické písanie o klimatických zmenách, o znečistení životného prostredia a o ďalších ekologických témach z vás nespraví aktivistu. Ani písaním o zločine sa nestanete policajtom alebo písaním o politike politikom. Vždy ide o zdokumentovanie problémov s takou presnosťou, aby ľudia vedeli urobiť informované rozhodnutia o tom, ako sa majú tieto problémy riešiť."
Ako treba reagovať na popieračov klimatických zmien?
"Jednoduchou a zároveň najhoršou reakciou médií je priznať rovnakú váhu názorom tých, ktorí v klimatické zmeny neveria. Našou povinnosťou nie je ukázať vyvážený obraz, ak fakty hovoria v prospech klimatických zmien. Našou povinnosťou je podať jasný a presný obraz reality. Nemali by sme ponižovať tých, ktorí popierajú klimatické zmeny, ale dať im adekvátny priestor v článkoch. Som presvedčená, že to znamená len malý priestor v každom článku. My máme prinášať správy o vedeckých dôkazoch. Jedným z dôvodov, prečo s tým novinári majú problém a prečo sa zlej vede dostáva priveľa priestoru v médiách, je práve to, že novinári vede nerozumejú."
Novinári majú problém s tým, koľko priestoru dať jednotlivým stranám aj pri iných témach, videli sme to napríklad pri referende o brexite.
"Dobré novinárstvo nikdy nebolo o tom, že by každá strana mala dostať rovnaký priestor. Možno to hovorím preto, že ja robím investigatívu a moja práca je nielen písať to, čo ľudia hovoria, ale aj určiť, či hovoria pravdu. A je mojou povinnosťou predložiť verejnosti to, čo som zistila. Nemáme prezentovať vyváženosť, pretože nič nie je vyvážené a pretože nie všetky strany sú si rovné. Našou povinnosťou je prinášať verejnosti presný obraz reality. Ak sa snažíme ukázať, že všetky strany sú si rovné, aj keď nie sú, znamená to, že nie sme presní. A férovosť a presnosť je našou najvyššou povinnosťou."
