NEW ORLEANS, BRATISLAVA. Isle de Jean Charles, úzky ostrov na pobreží americkej Louisiany, bol pred šesťdesiatimi rokmi dlhý asi sedemnásť a široký osem kilometrov. Dnes má ledva tri kilometre a z jedného brehu na druhý vám stačí prejsť len štyristo metrov.
Indiánski predkovia Joann Bourgovej tu pestovali zeleninu a rybárčili. Dnes je pôda nasiaknutá slanou vodou a každá búrka či hurikán znamená, že jej dom opäť zaplaví. „Bola to zem nášho starého otca,“ hovorí Bourgová pre New York Times. Aj ona sa chystá čoskoro odísť.
Komunita asi 25 rodín bude prvou, ktorú môžu v Spojených štátoch označiť za klimatických utečencov. V januári vláda odsúhlasila 48 miliónov dolárov pre Louisianu na presídlenie týchto rodín.
Projekt má byť pritom modelom pre ďalšie podobné prípady – a rýchlo stúpajúca hladina ukazuje, že ich bude čoraz viac.
Zatiaľ mierime ku katastrofe: Tri scenáre klimatických zmien Čítajte Klimatický utečenec? Neexistuje
Ioanea Teitiota z tichomorského štátu Kiribati minulý rok v septembri zatkli na Novom Zélande – prekročil totiž čas povolenia na pobyt. Azyl nedostal, aj keď tvrdí, že je prvým klimatickým utečencom a jeho domov sa potápa.
Medzinárodné právo totiž pojem klimatický utečenec nepozná.
Pre klimatické zmeny sa presťahoval za poslednú dekádu jeden z desiatich ľudí žijúcich v tichomorských krajinách. Takmer tridsať percent obyvateľov ostrovného štátu Tuvalu sa buď už odsťahovalo do iných krajín, alebo sa presúvali v rámci ostrovov.
Klimatickí utečenci pritom už nie sú len doménou tropických ostrovov v Tichom oceáne.
Do bezpečia pred rastúcou hladinou Čukotského mora sa presúvajú miestni obyvatelia Aljašky, bangladéšska Dháka, americký Houston aj filipínska Manila sa postupne o centimetre potápajú.
Už v roku 1990 predpovedal Medzivládny panel pre klimatické zmeny, že pobrežná erózia, záplavy a poľnohospodárske deformácie vyženú z domova do roku 2050 až 200 miliónov ľudí.
