OSLO, BRATISLAVA. Povzbudenie a motivácia. Tak nórsky Nobelov výbor odôvodnil cenu pre kolumbijského prezidenta Santosa, ktorý napriek odmietavému referendu pokračuje v snahách o mierovú dohodu s rebelmi z ľavicovej revolučnej skupiny FARC.
Nobelova cena za mier pritom už aj v minulosti mala slúžiť ako inšpirácia za úspešné, ale aj prebiehajúce mierové procesy. Niektoré z nich pritom šťastný koniec nemali.
Teroristi a Arafat
Rok 1994 bol jedným z najkontroverznejších momentov udeľovania Nobelových cien za mier. Získala ju trojica mužov, ktorá rok predtým podpísala dohodu z Osla – a začala mierový proces medzi Izraelom a Palestínou. Dnes už nikto z trojice Jásir Arafat, Šimon Peres a Jicchak Rabin nežije.
Kým Peres roky predtým zbrojil Izrael, palestínskeho prezidenta Arafata obviňovali zo spolupráce s teroristami. Päť členov Nobelovho výboru po ocenení Arafata na protest rezignovalo.
Samotný mierový proces napokon veľmi úspešný nebol, vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu sa stále nepodarilo a napätie medzi Izraelom a Palestínou po krvavej druhej intifáde, vojne v Gaze aj rozpade mierových rokovaní opäť posledný rok narastá.
Jásir Arafat so Šimonom Peresom. (zdroj: TASR/AP)Severoírska inšpirácia
Úspešnejším príbehom bolo ocenenie Johna Humea a Davida Trimblea v roku 1998. Severoírski politici podpísali v Belfaste v apríli toho roku Veľkopiatkovú dohodu a ukončili tridsať rokov trvajúci konflikt medzi severoírskymi unionistami a írskymi nacionalistami.
„Je lepšie žiť pre ideály, ako za ne bojovať a umierať,“ povedal Hume pri prijímaní ocenenia. Nobelova komisia chcela aj vtedy ocenením „inšpirovať mierové riešenie iných náboženských, etnických aj národných konfliktov po celom svete“.
Britský premiér Tony Blair (uprostred) s Davidom Trimbleom a Johnom Humeom. (zdroj: TASR/AP)Cena za vojnu
Najskôr ho obviňovali z vojnových zločinov a vojna aj ďalšie roky po ocenení pokračovala. Nobelova cena za mier pre amerického ministra zahraničia Henryho Kissingera a vietnamského revolucionára Le Duc Thoa v roku 1973 mnohých nahnevala.
Je to dokonca jediný raz, keď jej udelenie víťaz odmietol – Le Duc Tho povedal, že mier v jeho krajine nenastal. Vrátenie ceny ponúkol aj Kissinger.
Podľa magazínu Time jediný, kto privítal túto cenu, bol Biely dom. Kritici vtedy tvrdili, že napriek dohode Kissingera a Thoa vojna pokračovala, podľa niektorých boli dokonca obaja zodpovední za jej začiatok.
„Udeliť Nobelovu cenu za mier Kissignerovi a Thoovi je ako udeliť Xaviere Hollanderovej (prostitútke a autorke knihy Šťastná šľapka) cenu za extrémnu cudnosť,“ napísal vtedy do časopisu Time jeden z čitateľov.
Henry Kissinger. (zdroj: SITA/AP)Odmietnutie vojny pred vojnou
V roku 1925 sa Nemecko, Francúzsko, Británia a Belgicko dohodli, že už spolu nikdy nebudú bojovať. Na konferencii v talianskom Locarne boli vtedy aj československá a poľská delegácia.
Dohody určili nemennosť západných hraníc Nemecka, no krajiny na jeho východnej hranici si museli podmienky vyrokovať samy. „Vojna nás naučila jednu vec, a síce, že spoločný osud nás spája. Ak sa z nej chceme zotaviť, nemôžeme to robiť konfliktmi medzi sebou, ale spoločnou prácou,“ povedal vtedy francúzsky minister zahraničia Aristide Briand.
O rok neskôr aj s nemeckým kolegom dostali Nobelovu cenu za mier. Briand bol aj autorom Briandovho-Kellogovho paktu, ktorý vylúčil použitie vojny na riešenie sporov. Jeho snaha však nevyšla a o pár rokov neskôr sa v Európe opäť začala vojna.
