Dôvod, pre ktorý sa stal dirigentom, bol prozaický. Sir Neville Marriner (15. 4. 1924 - 2.10.2016) tvrdil, že ho k tomu doviedla jeho vlastná nedokonalosť - cítil totiž, že ako hudobník zlyháva. Na dráhu dirigenta sa vydal práve preto, že potreboval zamaskovať vlastné slabosti pri hraní na husliach.
Či to už bola len večná nespokojnosť majstra hudobníka alebo realita, Marrinerovo rozhodnutie sa ukázalo byť prínosným nielen preňho, ale aj pre všetkých milovníkov klasickej hudby. Založil a dirigentsky viedol jedno z najlepších hudobných zoskupení na svete.
Nič iné robiť nevie
Rodák zo stredoanglického mesta Lincoln mal k hudbe blízko už ako dieťa, k hre na klavír a husle ho rodičia viedli už od skorého veku. Marriner ich neraz opísal ako “fanatických nadšencov klasickej hudby”. Tá pre nich údajne predstavovala to, čo pre bežnú rodinu televízia.
Keď sa ho raz moderátorka CCTV opýtala, prečo sa celý život venuje práve klasickej hudbe, odpovedal jednoznačne: “Mám pocit, akoby som sa pre to narodil. A žiadnu inú hudbu ani neviem robiť.”
Klasickú hudbu sa rozhodol študovať na Royal College of Music v Londýne a už čoskoro dostal možnosť hrať v Londýnskom symfonickom orchestri. Doba však vtedy bola pre hudobníkov, ako napokon pre celý svet, zlá. Zúrila druhá svetová vojna, orchester prichádzal o množstvo mužov, ktorí museli narukovať. A čakalo to aj Marrinera - k armáde sa pripojil v roku 1941, o dva roky neskôr ho prepustili kvôli problémom s obličkou.
Vrátil sa k štúdiu huslí, tentokrát na Parížskom konzervatóriu. Po skončení vojny učil mladých hudobníkov, v najlepších orchestroch sveta hrával prvé aj druhé husle, kariéra sa mu rozbiehala. A potom prišiel rok 1958 a objavil v sebe aj lásku k dirigentstvu.
Od Vivaldiho k Amadeovi
Bol to rok, v ktorom založil zoskupenie, z ktorého sa neskôr stal jeden z najkvalitnejších komorných orchestrov na svete. Na začiatku Academy of St. Martin in the Fields bolo hudobníkov trinásť, všetci z nich boli Marrinerovi priatelia. Barokové skladby hrali v jeho obývačke. Dirigenta nemali, ale potrebovali ho. Čoskoro sa ním stal Marriner.
Koncept fungoval - už o jedenásť rokov neskôr zoskupenie kraľovalo v celosvetových rebríčkoch klasickej hudby s Vivaldiho Štyrmi ročnými obdobiami. Orchester rástol, presedlal z barokovej hudby aj na tú neskoršiu.
“Akadémia sa rozhodla, ‘do čerta s týmto!’,” povedal Marriner o zmene repertoáru podľa Washington Postu. “Rozhodli sme sa vzdať predošlého repertoáru, alebo z neho aspoň odstrániť čo najväčšiu časť. Prešli sme na Beethovena, Schuberta a Mendelsshona. Odrazu sa ocitnete v devätnástom storočí a stávate sa oveľa, oveľa väčším orchestrom. Presne to sa nám stalo.”
K najväčšej sláve Akadémiu doviedlo naštudovanie Mozartovej hudby. Práve oni nahrali soundtrack k oscarovému filmu Amadeus režiséra Miloša Formana. Academy of St. Martin in the Fields za výkon dostala Grammy, ešte väčšie uznanie od odborníkov na klasickú hudbu a ešte aj bonus navyše - podarilo sa im klasickú hudbu priblížiť masám.
Využívate hudobníkov
Aj keď jeho kariéra huslistu vyzerala skutočne sľubne, rozhodnutie stať sa dirigentom nikdy neoľutoval.
“To, čo pri hudbe cítim, nedokážem celkom vyjadriť,” povedal raz podľa New York Times. “Ak ste dirigent, vlastne využívate množstvo talentovaných hudobníkov. Stoja pred vami a vy z nich beriete všetko len to najlepšie, čo dokážu ponúknuť. Potenciál skutočne dobrého hudobného zážitku je tak ešte väčší.”
