SALZBURG. Vlak smerujúci do Mníchova prichádza podvečer na stanicu do Salzburgu. Dnu vstupujú dvaja nemeckí policajti. Hľadajú utečencov, preto sa len zbežne pozrú na ľudí so svetlou pleťou, vypočujú skupinu arabských turistov a Hispánca z Chicaga.
Na poslednom sedadle posledného vozňa hliadka objaví Šakiru Sarváriovú. Na ceste z Kandaháru je mladá afganská matka už osem mesiacov. V rukách pevne drží svojho sedemnásťmesačného syna.
Sedemročná dcéra sa tisne k matke, nervózne sa pozerá na policajtov. Už sú len jednu stanicu od svojho cieľa: Nemecka, zasľúbenej krajiny utečencov.
Ešte sa tam však nedostali a po tom, ako v roku 2015 prijalo viac ako milión utečencov, už Nemecko neprijíma ľudí tak nadšene. V skutočnosti kontroly na hraniciach znamenajú, že utečenci, ktorí sa dostali až takto ďaleko, majú najmenšiu šancu dostať sa do Nemecka od minuloročného vypuknutia krízy.
Zavreli sme oči, ale oni nezmizli. Reportáž z utečeneckého tábora Čítajte Nemecko sa zatvára
Utečenecká kríza mení politiku v európskych krajinách, Nemecko potichu svoje brány zatvára.
„Váš pas,“ hovorí jeden z nemeckých policajtov, ktorí podľa medzivládnej dohody môžu ešte na rakúskom území zastaviť utečencov na ceste do Nemecka. Sarváriová reaguje len prosebným pohľadom a ukazuje prázdnu dlaň.
„Kam idete?“ pýta sa policajt pomaly. Sarváriová len nervózne trhá svojou ružovou šatkou na hlave. Syn v rukách sa začína vrtieť a mrnčať. Vystrašená dcéra má slzy na krajíčku.
„Do Nemecka,“ odpovedá Sarwáriová. „Do Nemecka.“
Policajti len zavrtel hlavou. „Budete musieť ísť s nami,“ dodal.
