Viem, že na Slovensku Václava Havla berú o niečo rozporuplnejšie ako v Česku - a ani tu to dávno nie je úplne jednoznačné. To sa revolučným hrdinom, s ktorými si veľa ľudí spája nádeje, ktoré nie je pri najlepšej vôli možné naplniť, pravidelne stáva.
A rovnako teraz, pár dní pred jeho nedožitými 80. narodeninami, je načase zase raz povedať: Mali sme vážne veľké šťastie, že s nami Havel šiel taký kus cesty. Minimálne tí z nás, ktorí si po roku 1989 priali čo najpriamejšiu dezerciu na druhú stranu niekdajšej železnej opony.
Z pacifistu atlantista
Je to trochu paradoxné: Havel, ktorý ešte v 80. rokoch sníval o rozpustení všetkých vojenských paktov na svete, sa v ďalšom desaťročí stal jedným z najpresvedčenejších a najvplyvnejších propagátorov vstupu do NATO.
A tiež tomu svojou autoritou veľmi významne pomohol, spolu s poľským prezidentom Lechom Walesom vo východnom bloku zo všetkých najviac. To boli ešte časy, keď hrdinov studenej vojny vo svete počúvali.
Asi najpresnejšie to vyjadrila niekdajšia americká ministerka zahraničia (a česká rodáčka) Madeleine Albrightová: "Osobnosť Václava Havla Američania brali ako dôkaz, že ľudia zo strednej Európy chcú patriť k Západu." Stručne povedané: vďakabohu.
Havel toto všetko, samozrejme, robiť nemusel. Keby sa v lete 1990 podľa pôvodného plánu vrátil k profesii spisovateľa, mohol ďalších dvadsať rokov obchádzať s Bonom Voxom svet v úlohe globálnej intelektuálnej celebrity.
Václav Havel (zdroj: ARCHÍV SME)Páčila sa mu moc
Havel, samozrejme, mal svoju moc rád a dokázal sa o ňu aj pobiť, takže ho netreba ľutovať, že sa azda musel úplne obetovať. Tiež však je pravda, že pri jeho poslednej kandidatúre na českého prezidenta v roku 1998, krátko po prekonanej ťažkej chorobe, prevládal pocit, že niektoré veci treba dotiahnuť, pretože je to pre krajinu dôležité.
Keď Václav Havel pred piatimi rokmi zomrel, bol som smutný. A dodnes na neho spomínam s veľkou vďakou, pretože bez neho by tu dnes bolo jednoducho horšie.
Autor je komentátor Seznam.cz.
