V posledných týždňoch chodíte po Česku a stretávate sa s občanmi, čím podľa vlastných slov zisťujete, či má zmysel, aby ste kandidovali na post českého prezidenta. Ako to vyzerá?
„Pýtam sa ich, aký obsah by podľa nich mal mať prezidentský úrad. Robím to preto, lebo kandidatúra podľa mňa nie je triviálna vec. Má sa opierať o osobné stretnutia zoči-voči s ľuďmi, to je niečo iné ako na facebooku, kde ma sledujú desiatky tisíc ľudí. Nič nenahradí to, že prídete do dedinky a ľudia mi tam do očí niečo povedia.“
Česi si zvolili za prezidenta Miloša Zemana, jeho popularita neklesá. Dá sa povedať, že presne tak si predstavujú prezidenta?
„Sme pestrí ľudia, každý máme svoj názor. Väčšinou ma ľudia v Prahe varujú, že ak pôjdem do Frýdku-Mýstku alebo do nejakej továrne, napľujú mi ľudia do tváre, pretože som zástupcom pražskej lumpenkaviarne. Moja skúsenosť je však opačná. Baníci, hasiči aj ľudia v nemocniciach sú oveľa, oveľa slušnejší, otvorenejší, než by sa zdalo z pohľadu spoza pražského počítača. Mnohí sa priznávajú, prečo by sa aj nemali, že volili pána inžiniera Zemana za českého prezidenta. To však neznamená ani to, že by by ho volili nabudúce, ani to, že by mi jeho kritikovi nadávali.“
Zemana poznali, vedeli aký je. A predsa si ho zvolili.
„Niektorí keď si mali vybrať medzi ním a Karlom Schwarzenbergom, skrátka z nejakého dôvodu nemohli hlasovať za Schwarzenberga, takže nemali inú možnosť. Tých zapálených priaznivcov nie je toľko, ako by sa mohlo zdať. Tých, ktorí jednoznačne hovoria, že zas budú voliť Zemana, je asi štrnásť percent. Tých, ktorí hovoria, že skôr áno, je asi štyridsať percent, čo je dokopy viac ako 50. Takto sa musíme pozerať na prieskumy. Podporujú ho, ale keď nie je známy iný kandidát, ako sa môžu skutočne vyjadriť?“
Teraz sa ľudí pýtate, ale raz budete môcť ponúknuť vlastnú víziu a vtedy si možno proti sebe postavíte aj tých, ktorí so Zemanom až tak nesúhlasia.
„Uvedomujem si, že na moje stretnutia prichádzajú v prvom rade ľudia, ktorí ma majú radi. Pretože ja som posledných tridsať rokov súčasťou ich života, odvtedy, keď mi pani Hana Hegerová, slávna Slovenka, umožnila, aby som s Petrom Hapkom urobil svoj prvý umelecký projekt Potměšilý host. Moja situácia je teraz luxusná. Nestáva sa, že by sa predo mňa ľudia postavili a vyčítali mi, že vraj chcem v Česku burky, islamistov, mešity. Neplatí teda často spomínaný pražský pohľad, že mimo hlavného mesta je územia plné Zemanových fanatikov, ktorí nenávidia každého, kto má vyššie vzdelanie ako maturitu.“
Budete prispôsobovať program tomu, čo od ľudí počujete?
„Prvá vec je pýtať sa ich, ako to vidia, druhá je už predstaviť niečo svoje. Ja nie som obchodník, ktorý zisťuje dopyt a tomu sa prispôsobí. Čiastočne to tam je, ale každý kandidát musí prichádzať s nejakou predstavou. O tej s nimi hovorím.“
Tá vaša je aká?
„Tá prvá je o zmysle českého predsedníctva. Od přemyslovských čias je na vrchu nad dnešnou Prahou magický kamenný stolec, kde inaguurovali vládcov. Neposvätil ich len súhlas Čechov, bola za tým aj istá mágia. Tá sa za stáročia nevytratila úplne. Predsa len, nie je to len tak vybudovať si vlastný štát uprostred dynamicky sa meniacej Európy, v susedstve mocnej nemeckej ríše a iných mocných hráčov.“
Chápete aj súčasného prezidenta ako nasledovníka Přemyslovcov?
„Aj keď je to už strašne dávno, no stále tam niečo cítime. Aj medzi ľuďmi to podvedome funguje, k úradu prezidenta majú veľkú úctu. Nechcú ho zrušiť, aj keď v našom ústavnom systéme prezidenta vôbec nepotrebujeme, všetko by mohla robiť vláda. Ľudia však chcú mať svoju hlavu štátu, ktorej obraz visí v triede a stelesňuje ho.“
Aký by mal byť ten prezident?
„V prvom rade musí byť vzorom. Aby ho mama pri jeho prejavoch svojmu synovi s hrdosťou ukazovala. Že toho sme si vybrali a dobre sme urobili.“
Máte malú dcéru, máte pri Zemanovi pocit, že jej ho takto chcete dávať za príklad?