(zdroj: Wayne State University)Kevin Deegan-Krause, profesor Waynovej univerzity v Michigane
"Pre mňa sú platné dva odkazy. Tým prvým je, že tvárou v tvár nevýslovnému násiliu Američania na masovú vraždu odpovedali veľkoryso a odvážne. Viem, že v tomto Američania nie sú výnimoční, ale vždy je príjemné vidieť, ako sa ľudia navzájom podporujú, tak, ako som si to vždy predstavoval.
Druhý odkaz je menej povzbudivý. V rokoch, ktoré nasledovali po 11. septembri, mnohí americkí lídri konali nezodpovedne v snahe vyslať signál o americkej sile. Chceli niekoho potrestať bez toho, že by to bolo rozumné alebo humánne.
Pri svojom rozhodnutí napadnúť Irak a Afganistan sa dopustili presne tej prehnanej reakcie, v akú teroristi dúfali. Aj mnohí Američania, ktorí boli stále vystrašení, vtedy súhlasili s touto zbytočnou a neospravedlniteľnou vojnou. Obávam sa, že ani v tomto správanie nie sú Američania výnimoční, preto musíme všetci pamätať na dôležitosť uvážených krokov."
(zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Grigorij Mesežnikov, politológ z Inštitútu pre verejné otázky
Útok na dvojičky a Pentagón z 11. septembra 2001 bol predovšetkým útokom na slobodný svet. Unesené lietadlá, použité ako zbraň, zabili dovedna tri tisíc ľudí. Tieto úmrtia mali symbolický rozmer. Do Spojených štátov, krajiny, ktorá najviac stelesňovala ľudské úsilie o šťastný a slobodný život, vtrhla smrť v jej najbrutálnejšom prevedení.
Posolstvo islamisticko-fašistickej al-Káidy pre Ameriku a celý Západ znelo: „Ak sa budete tak ako doteraz snažiť o slobodu a šťastný život, o svoj americký ( západný) sen – čaká vás smrť. Zvíťazíme, pretože milujeme smrť viac než vy milujete život“.
Dnes, po uplynutí pätnástich rokov od pádu dvojičiek, však odkaz 11. septembra našťastie svedčí o niečom inom. Ukázalo sa, že slobodná spoločnosť má dosť síl na to, aby sa ubránila pred jedným zo svojich úhlavných nepriateľov. Má tiež dosť síl a vnútornej pevnosti na to, aby sa tvárou v tvár existenčnému ohrozeniu nevzdala svojich hodnôt.
Po New Yorku prišli útoky islamistov v Madride, Londýne, Tel Avive, v Bombaji, na Bali, v Istanbule, Paríži, Bruseli a inde. Boj proti terorizmu nepriaznivo poznačil život ľudí v mnohých krajinách slobodného sveta, ku ktorému po roku 1989 patríme aj my, ale vôbec nezmenil jeho hodnotový základ.
Toto by sme mohli považovať za hlavný odkaz 11. septembra pre naše dnešné diskusie o tom, ako sa vyrovnať s problémom migrácie. Sme totiž stále dosť silní na to, aby sme dokázali ubrániť našu slobodu a zároveň sa nespreneveriť hodnotám ľudskosti, na ktorých nám tak záleží."
Michal Havran, publicista
"Útokom na dvojičky skončilo v našom svete obdobie, v ktorom sme sa, podľa niektorých obzvlášť exaltovaných politických proroctiev, ocitli mimo dejín. Istým spôsobom sa do našich životov vrátila archaická, surová forma politiky, pracujúca so symbolickým obsahom.
Spojené štáty boli zasiahnuté v momente, keď sa zdalo, že svet už navždy ostane v tom zvláštnom rozpoložení, kde sa, trochu aj proti svojej vôli, ocitol po páde komunizmu. Ukázalo sa, že existujú akútne hrozby, síce sme o nich vedeli, no predovšetkým v strednej Európe sme verili, že dejiny pôjdu mimo nás, že vstupujeme do historického šesťhviezdičkového spa.
Politický mileniarizmus sa nevypláca, nežijeme v daných okolnostiach, ale ich vytvárame a naše spoločnosti, bez toho aby sme esencializovali Západ naivizmom materskej škôlky, jednoducho otupeli a stratili schopnosť vnímať aj niektoré nábožensko-politické konštrukty, ktoré tak ako v minulosti aj dnes vplývajú na politiku.
Tragédiou je, že pred 11. septembrom sme podcenili asi všetko, no na sémantickej úrovni predovšetkým schopnosť politickej teológie produkovať terorizmus. Paradoxne, jednota západného sveta zhrozená z rozšírenia EÚ na východ dokázala z 11. septembra vyťažiť novú formu sebauvedomenia aj našej zodpovednosti za stav sveta, žiaľ vo všetkých polohách, ktoré toto pomenovanie obsahuje."
(zdroj: Archív SME - Tomáš Benedikovič)Róbert Ondrejcsák, štátny tajomník na ministerstve obrany SR, inštitút STRATPOL
"Existuje len pomerne málo momentov z nášho života, ktoré si presne pamätáme. Čo sme robili, kde sme boli, ako sme sa cítili. Väčšinou sú to významné dni nášho osobného príbehu, radostné i smutné. Narodenie, smrť, svadba, stretnutie s niekým dôležitým, prípadne nejaký dôležitý moment v kariére.
Nikto si však nespája takéto dni s udalosťami politiky, až na tú veľmi malú hŕstku, ktorá v tom žije. 11. september 2001 je však pre mnohých z nás výnimkou. Pamätáme sa kde sme boli, čo sme robili, a čo je ešte dôležitejšie, čo sme mysleli, čo sme cítili.
Bol to šok. Strata pocitu absolútneho bezpečia. Strata nevinnosti. Nie ako jednotlivci, ale ako spoločnosť, kultúrny celok. Po konci studenej vojny vyrástla generácia, ktorá sa cítila byť víťazná, bezpečná a prosperujúca. Brala to ako prirodzenosť a myslela si, že to bude trvať večne. Vedela žiť s konfliktami vo vzdialených regiónoch, ale vedela o nich málo a ani sa veľmi nezaujímala. Ale 11. september nás zrazu prebudil do inej reality.
Okrem šoku z obetí zavraždených priamo v srdci najsilnejšej krajiny a lídra slobodného sveta, tisícov osobných tragédií, prišiel šok ďalší, ešte hlbší: absolútna bezpečnosť neexistuje a bezpečnosť západného sveta sa nedá izolovať od situácie vo vzdialených kútoch zeme.
To, čo sa deje v malej afganskej dedine môže ovplyvniť osudy krajín a ľudí v New Yorku, Paríži, či v Bratislave. Ak Afganci, čí Sýrčania nie sú v bezpečí, nikdy nebudeme ani my v Európy a Amerike."
(zdroj: SSPI)Marian Majer, Slovak Security Policy Institute
"Udalosti z 11.septembra 2001 boli šokom nielen pre Spojené štáty, ale pre celý demokratický svet. Ukázali totiž, že princípy a hodnoty, na ktorých je tento svet a jeho spoločnosť postavená, sú veľmi krehké a je nevyhnutné k nim pristupovať veľmi starostlivo.
Za uplynulých pätnásť rokov sa to ukázalo ešte veľakrát, no, chvalabohu, ani raz v takom veľkom rozsahu, ako pri teroristických útokoch v New Yorku a Washingtone. Tie majú ešte jeden zásadný odkaz: bezpečnosť nie je samozrejmosť a vyžaduje si investície. Bez nich budú aj tie najlepšie princípy a najsilnejšie hodnoty len zraniteľným pozlátkom.
Hoci sme za posledné roky zažili dosť veľa výstrah, zatiaľ sme sa z nich dostatočne nepoučili. A otázka ostáva, či sa vôbec niekedy poučíme."
