Vyrastali ste vo Wolfsthale?
Vyrastal som v Dolnom Rakúsku, pričom väčšinu života som strávil vo Wolfsthale, pár kilometrov od Bratislavy. Od roku 2005 som aj jeho starostom. V čase, keď som sa sa ním stal, sme mali vyše sedemsto obyvateľov. Dnes ich je viac ako tisíc, takmer výlučne vďaka Slovákom.
Wolfsthal bol pred rokom 1989 hneď za železnou oponou. Čo to bolo vtedy za dedinku?
Bol to koniec sveta. Keď padla železná opona, v podstate sa dlho nič nedialo. Mali sme tu viac áut, ale nič viac. Ale od roku 2005 sa aj Wolfsthal začať výrazne meniť. Bolo to krátko po tom, ako Slovensko vstúpilo do Európskej únie, neskôr do Schengenu. Začalo sa k nám sťahovať viac ľudí od vás.
Minulý týždeň sme si pripomínali výročie sovietskej okupácie v auguste 1968. Vy ste mali vtedy len šesť rokov, spomínate si na to obdobie aspoň z rozprávania?
Môj otec bol vojak. Spomínam si, ako sme s ním vyšli na kopec a videli sme cez hranicu premávať sa ruské tanky. Pamätám si to, akoby to bolo včera.
Čo sa vtedy hovorilo o sovietskej invázii medzi Rakúšanmi?
V podstate nič extra, ale mali sme strach, že prídu aj sem. Rakúsko vtedy prijalo aj množstvo Čechoslovákov.
Ako ste vtedy vnímali Československo? Čo vás o nás učili v škole?
V podstate nás neučili skoro nič, komunizmus sme brali ako realitu. Ja som si nevedel predstaviť, že raz príde čas, keď padne železná opona.
Keď v roku 1989 padla, čo sa vtedy dialo vo Wolfsthale?
Robil som na hranici, bol som colník. Keď padla železná opona, bolo to pre mňa, podobne ako pre ostatných, veľké prekvapenie. Nevedel som, čo mám zrazu robiť, čo to všetko znamená. Došlo mi to až neskôr, asi tak o mesiac som pochopil, že komunizmus u vás skutočne padol.
Bratislavčania vtedy húfne chodili do Rakúska, aby sa konečne pozreli na Západ. Spomínate si na to?
Samozrejme, videl som to priamo na hranici, keďže som tam robil. Čechoslováci zrazu prichádzali autom, prekročili hranicu, otočili sa a hneď išli naspäť. My sme sa ich pýtali, prečo to robia. A oni odpovedali, že len chceli vyskúšať, či sa na Západ skutočne dá dostať. Akoby ešte stále neverili, že niečo podobné je možné. A my sme ich púšťali.
Krátko po tom, ako ste sa pred vyše desiatimi rokmi stali starostom Wolfsthalu, začali k vám do dediny húfne prichádzať Slováci a sťahovať sa tam. Ako to vtedy vnímali miestni?
Úplne normálne. V roku 2005 sme u nás v dedine vyhradili asi voľných 20 pozemkov pre ľudí, ktorých sme pozývali, aby sa presťahovali k nám. Na cestu sme umiestnili tabuľu s nápisom Pozemky na predaj. Prvý, kto sem vtedy prišiel, bol istý Slovák. Pýtal sa nás, či si môže kúpiť pozemok aj napriek tomu, že nie je Rakúšan.
