Nie je to jeden z tých tradičných hudobných nástrojov, ktoré priťahujú deti - či možno skôr ich rodičov. Nie sú to rebelské bicie či príťazlivá gitara. Reč je o vibrafóne, nástroji, ktorý sa radí medzi skupinu samozvučných bicích nástrojov, pripomína xylofón a ak viete, ako naň správne hrať, potom na ňom dokážete vylúdiť jeho skutočne špecifický, niekedy až znepokojujúci zvuk.
Bobbyho Hutchersona (27. 1. 1941 - 15. 8. 2016), amerického jazzového hudobníka, jednoducho očaril. A vybral si ho sám - bez pomoci rodičov či známych - vo veku dvanásť rokov.
Úplný chaos
Rodák z Los Angeles vyrastal v rodine murára a kaderníčky. Svoje deti viedli k hudbe už od útleho veku, a tak sa napokon dvaja z troch súrodencov dostali k jazzu - Bobbyho sestra sa stala speváčkou a spolupracovala napríklad s Rayom Charlesom či americkou dievčenskou skupinou The Realettes.
Bobbyho hodiny klavíra boli dobrým štartom hudobnej kariéry, zlomový bod však nenastal za klaviatúrou. Vlastne je ten príbeh až hollywoodsky - sám Hutcherson ho opisoval ako “zjavenie”.
Jednoducho šiel po ulici okolo obchodu s nahrávkami a začul pieseň amerického vibrafonistu Milta Jacksona. A odrazu sa stal závislým, začal si šetriť na vibrafón a proste si ho kúpil, opisujú situáciu, kedy sa hudobník zamiloval do nástroja New York Times.
Na svoj prvý koncert spomínal so zmiešanými pocitmi. “Prvú notu som zahral dobre,” povedal v roku 2014 v rozhovore pre Jazz Times. “Ale od tej druhej to bol úplný chaos. Nikdy ste nepočuli ľudí takto pískať a smiať sa. Bol som úplne ponížený. Ale moja mama sa len usmievala a otec povedal: ‘Vidíš, hovoril som ti, že máš byť murár.’”
Hudba je ako noviny
Nech bol jeho prvý koncert akýkoľvek, verejnosť naň postupom času zabudla - Bobbyho Hutchersona totiž čakala vyše päťdesiat rokov dlhá hudobná kariéra, ktorá prvé falošné noty úplne zatienila.
Len ako samostatný hudobník vydal desiatky albumov, na množstve ďalších spolupracoval s ďalšími umelcami. Od klasického jazzu sa postupne dostal k voľnejšiemu štýlu, experimentoval s elektronickou hudbou aj spoluprácou s hudobníkmi hrajúcimi na nástrojoch, ktoré na prvý pohľad k vibrafónu vôbec nepasujú.
Spolupracoval s hudobníkmi najväčšieho formátu - klavíristami Herbiem Hancockom, McCoyom Tynerom či Chickom Coreom, trúbkarom Freddiem Hubbardom či saxofonistom Joeom Hendersonom.
Bobbyho Hutchersona tak začali nazývať jedným z najnadanejších jazzových hudobníkov - a on pritom tvrdil, že nerobí nič okrem toho, že svojimi skladbami vyjadruje to, čo cíti.
“Dialo sa tak strašne veľa vecí,” povedal podľa NPR. “Hudba to popisovala. Viete, v tej dobe bola hudba skoro ako… Skoro ako noviny, ktoré popisujú, čo sa deje v uliciach.”
Harmonicky najpokročilejší
V roku 2010 ho americká vládna agentúra menom National Endowment of the Arts, ktorej hlavnou úlohou je podporovať vrcholové umenie, vyhlásila za “jazzmajstra”.
“Pán Hutcherson kombinoval dráždivé, disharmonické zvuky moderného jazzu s elegantným, melodickým teplom,” opisuje jeho štýl Washington Post.
“Harmonicky najpokročilejší človek, ktorý kedy hral na vibrafón,” komentuje ho zas súčasný americký vibrafonista Joe Locke.
“Prišiel a úplne zmenil spôsob, akým bola väčšina ľudí zvyknutá vnímať vibrácie,” hovorí zas pre NPR hudobník Warren Wolf. “Nástroju priniesol avantgardnú techniku a v podstate hral na vibrafón tak, ako by hral bežne trúbkar. Bol jednoducho prírodným javom.”
