FOTO |
príbehDo roku 1994 poznal meno Adama Drengubjaka zo Zázrivej málokto. Zmenilo sa to zo dňa na deň. 30-metrový smrek z jeho záhrady sa Slováci rozhodli darovať pápežovi. A pána Drengubiaka spoznal svet. Strom, na vetvách ktorého sa ako dieťa hojdával, priniesol na Svätopeterské námestie vianočnú atmosféru.
Vtedy mal možnosť ísť Zázrivčan k Jánovi Pavlovi II. na audienciu. Pre zdravotné problémy však miesto prenechal vnukovi. "Nech mladí vidia svet, ja som sa po ňom nachodil dosť," vysvetľuje. Hoci má rok do deväťdesiatky, myseľ má stále sviežu. Ukazuje, že z mohutného smreka zostal na jeho dvore iba peň. Už práchnivie.
"Škoda. Toľko ľudí sľubovalo, že ho nejako zakonzervujú, a nakoniec na to všetci zabudli. Aspoň my sme blízko neho urobili drevenú tabuľku. Pripomína okoloidúcim, aký vzácny strom tu stál. Ľudia, ktorí idú okolo, sa pri ňom pristavia. Keď Svätý Otec zomrel, pálili sme mu tu sviečky," hovorí Adam Drengubjak.
"Ten smrek mal 125 rokov a sadil ho môj dedo. Mnohí ľudia ho obdivovali, mal krásny tvar. Keď som sa dozvedel, že lesníci vybrali pre pápeža náš strom, potešil som sa. Hoci sa našli aj ľudia, čo závideli a posielali rodine nepekné listy." Nevedeli pochopiť, prečo má ísť do Vatikánu práve "derngubiakovský" smrek.
"Viete, ja také slová púšťam jedným uchom dnu, druhým von. Naučil ma to život. Ten sa so mnou nemaznal. Robil som roky v lesoch, ale aj predsedu vtedajšieho národného výboru. Tu v horách bol život vždy tvrdý." Pán Adam ho celý prežil na samom konci Zázrivej, medzi vrchmi.
Nebolo to jednoduché. V lete musel pásť kravy a ovce, do školy sa chodilo v zime. Prišiel na ňu rad s prvým snehom. Bola poriadne ďaleko. Štyri kilometre v snehu do školy, štyri späť. "Čo som ja prešiel v živote kilometrov! Keď som robil v hore, ale aj keď som sa vracal z väzenia v Linzi. Peši až do Zázrivej. Keď som prišiel domov, nohy som si nepoznal," hovorí.
Na vojnové roky spomína nerád. Po tom, čo dezertoval a prešiel k partizánom, ocitol sa vo väzení. Postupne vystriedal tri, najťažšie mesiace prežil v Linzi. To, že prežil, považuje za zázrak.
"Keď nám tam navarili riedku zemiakovú polievku, bola to slávnosť. Inokedy nám dali iba to, čo jedia ošípané. Rozvarené listy z repy. A tie červíky, čo v tom plávali! Hrubé ako prst," strasie sa ešte aj dnes pri predstave vojnových rokov. A keď tábor oslobodili Američania, domov museli ísť takí zoslabnutí po svojich, pešo.
"Prespávali sme, kde sa dalo, sem-tam nám niekto dal kus chleba. Domov som prišiel vychudnutý a zanedbaný. Keď ma žena takého ako kosť videla, zabudla sa aj tešiť. Plakala. Ale potom ma už poriadne vykŕmila," usmieva sa.
Aj pre pohnutý život bolo zrejme stretnúť Svätého Otca Jána Pavla II. snom teraz 89-ročného pána Drengubiaka. "Nepodarilo sa mi to, ale ja aj tak hovorím, že sme boli spolu. Cez ten stromček. Robil nám tieň ako deťom a rozdával nám radosť. Ja som z tej radosti poslal aj jemu."
Adam Drengubiak sa chodí ku pňu aj porozprávať. FOTO SME JÁN KROŠLÁK |