BRATISLAVA. Poslovia opustili grécke mesto Élidu na severozápade Peloponézskeho polostrova a po celej krajine začali šíriť správu. Čoskoro sa začne pravidelná olympiáda a bol čas prestať bojovať.
Aspoň na taký čas, aby sa mohli športovci s rodinami, diváci aj iní pútnici bezpečne dostať do Olympie, kde sa odohrával najväčší športový, no v rovnakej miere aj náboženský sviatok gréckej kultúry. Bojovať sa nezačalo až dovtedy, kým sa poslední návštevníci nevrátili domov.
Coubertinov sen
Táto myšlienka olympijského prímeria stála aj pri zrode modernej olympiády, ktorú si vysníval a zorganizoval francúzsky aristokrat Pierre Coubertin. Podľa historika Christophera Hilla mu nešlo až tak o ideály, ktoré si ako olympijské predstavujeme dnes – zjednocovanie národov a kultúr celého sveta – ale o snahu vrátiť Francúzsku zašlú slávu.
Po prehre vojny s Nemeckom a strate veľkých území ovládli ulice Paríža radikáli. Coubertin nechcel (alebo tušil, že to aj tak nevyjde) zlepšovať postavenie Francúzska na bojovom poli, ale na športovom.
K týmto myšlienkam sa vracajú aj súčasní politici. „Vyzývam bojujúce strany, aby venovali rovnaké úsilie stíšeniu svojich zbraní, ako športovci venujú snahe získať medaily,“ vyhlásil pred dvoma týždňami generálny tajomník OSN Pan Ki-mun.
Presadzovať olympijské prímerie sa OSN zaviazalo rezolúciou z roku 1993. Chce sa vyhnúť tomu, aby o olympiáde rozhodovala politika.
Vyhnúť sa situáciám, keď sa pre svetové vojny olympiády nekonali alebo keď si mocnosti navzájom bojkotovali olympijské hry.
Ukrajinské tanky. (zdroj: TASR/AP)
