Murmansk, Rusko
Murmansk vznikol v roku 1916 ďaleko za polárnym kruhom, kde v lete nezapadá slnko a v zime ho nahrádza tmavá polárna noc.
Vďaka vplyvu teplého Golfského prúdu však jeho prístav nezamŕza. Rusko tak malo celoročný prístup do Atlantiku.
Do asi tristotisícového mesta som priletel lietadlom z Petrohradu a nestačím sa čudovať. Mesto sa líši od krásnych petrohradských bulvárov s honosnými budovami.
Všade betón, ktorý v ZSSR tak milovali. Tu ale postupne zarastá nepokosenou trávou, lavičky už dlho nikto nenatrel a pouličné osvetlenie tiež nie vždy funguje.
Ak by ste hľadali hlavné námestie, bude to márne. Neexistuje. Je tu iba hlavná ulica, ktorá nesie hrdý názov Leninská. Nik sa neprechádza, bary a reštaurácie sú prázdne.
"Mesto nie je tak bohaté, ako bolo za socializmu, " hovorí náš sprievodca Iľja. "Po páde komunizmu mesto opustilo 150 tisíc ľudí. Prácu tu nájdete ťažko a aj vojenská základňa je o poznanie menšia.“
Pár kilometrov od Murmansku je Severomorsk, jedna z najväčších námorných základní Ruska. Tu kotvia aj už nefunkčné ponorky s atómovým pohonom. Presný počet? Ako veľmi ohrozujú životné prostredie? To nikto nevie, stále je to tajné.
Chceli sme si ísť pozrieť pohrebisko týchto podmorských plavidiel. Nedá sa to napriek tomu, že sú vyradené. Potrebujete povolenie a získať povestnú bumažku je nadľudské úsilie aj pre domáceho Rusa.
Kurčatov, Kazachstan
Viete, kde bol prvý atómový výbuch v Sovietskom zväze? A ktoré miesto preto patrilo v ZSSR medzi najutajovanejšie? Voľakedy ste sa ku kazašskému mestu Kurčatov nemohli priblížiť ani na 300 kilometrov. Dnes to už nie je problém, ak budete dôverovať službám autobusu, ktorý pamätá ešte éru Chruščova. Presúvame sa nielen v priestore, ale aj v čase.
Mesto dostalo meno po strojcovi prvej sovietskej atómovej bomby. Sovietsky fyzik dokázal podobne ako otec americkej atómovej bomby Oppenheimer zladiť prácu množstva ľudí najrôznejších profesií. Mnohí sa vďaka tomu vyhli pobytu v gulagoch, mnohým to zachránilo život.
Gulag. Najhoršie dedičstvo ZSSR Čítajte „Fyzikov nechajte pracovať. Postrieľať ich môžeme kedykoľvek,“ poradil Stalin šéfovi NKVD Berijovi, ktorý na utajovaný atómový program osobne dohliadal.
Vďaka úspešnému testu prvej sovietskej atómovej bomby sa Kurčatov vyhol Stalinovej hrozbe: Keď bude neúspešný, skončí s guľkou v hlave.
V uzavretom meste sa potom atómové bomby zdokonaľovali, aby sa ideologickému nepriateľovi USA nielen vyrovnali, ale ho aj predbehli. Ľudia ani peniaze sa nepočítali, bomby áno. V Semipalatinsku, asi 120 kilometrov od Kurčatova, vybuchlo medzi rokom 1949 až 1989 456 bômb.
„Keď sa zatriasla zem, vedeli sme, že bol ďalší výbuch,“ povedala mi Oľga, ktorá dnes žije v polorozpadnutom meste. „Väčšinou to bolo ráno. Zatriaslo to so všetkým. Neskôr sme si na pravidelné trasenia zvykli."
Prechádzam sa celý deň v meste, ktoré už nie je ani utajované a ani krásne. Voľakedy poskytovalo na sovietske pomere najvyšší možný blahobyt pre najlepšie sovietske mozgy v oblasti jadrovej techniky.
Dnes sú budovy opustené, rozpadnuté a rozdiely oproti iným panelákovým sovietskym králikárňam sa zotreli.
Obchody zavreté, ulice špinavé a bývalé hotely opustené a bez hostí. Do jedného som vošiel, podľa miestnych tu býval Berija, keď osobne dozeral na prvý sovietsky atómový výbuch. Šliapem po rozbitých parketách a skle.
Necítim sa veľmi dobre, zo stien sa v obrovských šupinách odlupuje farba. Nápis, ako zvíťazí socializmus, už nie je poriadne vidno.
Je to mesto duchov, aj keď tu stále žijú ľudia. Polovica mesta je rozbitá a druhú tvoria nevábne bytovky. Niektoré sú obývané len do polovice a z okien tých prázdnych zíva oznam „na predaj“.
Ale kto by sa sem chcel nasťahovať? Kto by chcel vychovávať deti v rádioaktívnom meste bez budúcnosti?
Pripjať, Ukrajina
Pripjať je ďalšie sovietske mesto poznačené radiáciou. Tu však nezamorila len okolie, ale vystrašila celú Európu. Tragédia Černobyľskej elektrárne z 26. apríla 1986 je jednou z najväčších jadrových katastrof na svete.
„Moskovské vedenie chcelo utajiť katastrofu pred svetom,“ povie Iľja, ktorý tu sprevádza turistov už pár rokov. S dozimetrom na tričku stále kontroluje, kam šliapneme. Nesmieme sa prechádzať po hline, len po betóne.
Ani do bytoviek sa už oficiálne nesmie, lebo radiácia vie poriadne nahlodať aj silný betón. Napriek tomu nás Iľja do jedného klasického paneláku vezme.
Otvorím dvere a za nimi vidím klasicky zariadený byt. Šatník pootvorený a v ňom zaprášené veci. V kuchyni špinavý riad oblepený pavučinou. Videli ste nejaký katastrofický film, kde je hlavný hrdina sám v meste bez známok života? Presne tak sa teraz cítim.
Opustené 40-tisícové mesto. Škôlky, školy, kultúrne domy, plaváreň, reštaurácie. Vojdem do jednej a zaujme ma jedálny lístok z roku 1986. 29. apríla sa podávalo hovädzie mäso so slivkovým kompótom. Zavolám na čašníka, že by som si objednal, ale odpoveďou mi je len dutá ozvena.
Najstrašidelnejšie však na mňa pôsobí opustená škôlka, kde sa povaľujú bábiky. Na Pripjať máme len 3 hodiny, dlhší pobyt by už pre rádioaktivitu mohol návštevníkom bez ochranných odevov spôsobiť problémy.
Tie 3 hodiny patria v mojom živote medzi najbizarnejšie zážitky. Na konci prejdeme cez kontrolné stanovište, kde mi odmerajú radiáciu. Zasvieti zelené svetlo a to znamená, že som v poriadku.
Mujnak, Uzbekistan
Aralské jazero muselo byť kedysi prekrásne miesto, dnes vás ohúri niečím presne opačným. O jeho smutnom príbehu sa veľmi nehovorí a väčšina turistov preto ani nejde ďalej ako po mestečko Mujnak.
Kedysi prosperujúce rybárske mesto a prístav, dnes smutný tieň minulosti, desiatky kilometrov ďaleko od dnešného brehu jazera.
Opustené vraky rybárskych lodí „kotvia“ namiesto vo vode v piesku. Predstava, že stojíte na mieste pôvodného prístavu a žiadnu vodu nevidíte, je desivá. Jazero sa každým dňom zmenšuje a jeho osud je nezvratný. To všetko len kvôli tomu, že Sovietsky zväz chcel byť najväčším producentom bavlny.
Z prítokov Aralu sa preto aj v púštnych oblastiach čerpalo viac vody, než stihlo pritiecť. Nikto nepočúval slabé hlasy ochrancov prírody. Plán sa musel plniť aspoň na 100 percent, nech to stojí, čo chce. Príroda nám predsa nebude stáť v ceste.
Jedna z najväčších prírodných katastrof sa naplno prejavila až s odstupom desiatok rokov. Polia s bavlnou sa zasolili, vodné kanály zaniesli a vyschli a púšť sa rozšírila.
V oblasti Aralského jazera dnes nechce nikto žiť. Kto môže, odchádza. Výskyt rakoviny tu niekoľkonásobne prekračuje priemer.
V socialistických učebniciach sa písalo, ako vie človek využiť prírodu pre svoje blaho. "Poručíme větru, dešti..."
To, ako človek zničil jedno z najkrajších jazier v Strednej Ázii sa už do príbehu o svetlých zajtrajškoch akosi nevošlo.
Cesta kostí, Rusko
Kolymská diaľnica alebo aj Cesta kostí. V roku 1932 sa Stalin rozhodol, že spojí dve mestá na ďalekom východe. Jedno z najchladnejších miest na svete Jakutsk s Magadanom. Najopustenejším mestom na svete na brehoch Ochotského mora. Vyše 2 500 kilometrov cez večne zamrznutú pôdu na okraji Sibíri.
Po ceste míňam opustené gulagy, na ktoré sa malo zabudnúť. Keby nebolo miestnych, svet by zabudol. Žiaden nápis či pamätná tabuľa, len rozpadajúce sa trámy sovietskych koncentrákov. Ak by ich sibírska zima nezakonzervovala, už by sme nič netušili.
Náš šofér Igor vraví, že silnejších mužov posielali do zlatých či diamantových baní, tí menej zdatní dolovali uhlie. Ženy poslali šiť kabáty na zimu a tiež plniť nechcenú funkciu prostitútok pre dozorcov. Ostatní stavali Kolymskú diaľnicu. Ten kto nevládal a zomrel, našiel hrob v novopostavenej ceste. Preto ju volajú Cesta kostí.
Nikto nevie, koľko ľudí zomrelo pri stavbe cesty. Dostať sa do gulagu však nebol problém. Igorov dedo dostal 5 rokov pri meste Susuman za to, že mu nechtiac padla busta Stalina.
Aktuálnu ročnú cestu Martina Navrátila po svete môžete sledovať na www.facebook.com/travelistan
